Chmelár o Progresívnom Slovensku ako hlavnom nepriateľovi demokracie a slobody súčasnosti. Príkladom sú plány progresívcov sprísňovať podmienky verejnej diskusie, blokovať nepohodlné weby a médiá

… zatvárať ľudí za ich odmietanie LGBTI+ agendy a vytláčať čoraz väčšie skupiny obyvateľov z demokratického priestoru.

olitika má v našej krajine veľmi zlú povesť a ešte horší zvuk. Zvykli sme si na to, že slovo politik chápeme ako nadávku a na tejto demagogickej vlne sa radi vezú aj takzvaní humoristi alebo moderátori TA3 so svojím aktivistickým okienkom pred nedeľnou politickou reláciou. Títo ľudia iba prispievajú k erózii verejného priestoru a k rastu nedôvery v demokratické inštitúcie, konštatuje vo svojom článku o prebiehajúcej volebnej kampani publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

„TENTO ZPŮSOB KAMPANĚ ZDÁ SE MI PONĚKUD NEŠŤASTNÝM“

Aktuálna volebná kampaň je mdlá a nudná, ale nemyslím si, že to spôsobuje iba uhorková sezóna. Tá kampaň je predovšetkým prázdna, zodpovedajúca osobám a obsadeniu. Keď vidíte tie infantilné heslá a nesplniteľné sľuby, ktorými sa vám prihovárajú politici z veľkoplošných plagátov, nemôžete sa ubrániť dojmu, že ide len o takú hru. Oni vedia, že nás klamú, my vieme, že nás klamú, oni nás neberú vážne, my ich neberieme vážne, ale napriek tomu túto frašku akceptujeme a k ich aktérom sme zhovievaví. Keď vidíte, ako vám jeden sľubuje lacné potraviny, lacné energie, lacné všetko – druhý 500 eur za účasť na voľbách – tretí šťastnú budúcnosť pre všetkých, nemôžete sa čudovať, že Smer-SSD dominuje v prieskumoch verejnej mienky. On už v podstate nemusí ľuďom sľubovať nič. Iba stabilitu a poriadok. A im to po tých rokoch chaosu úplne stačí. Len s týmto prístupom môžu dať politici občanom viac ako sľúbili.

Svoju úlohu zohráva aj dôveryhodnosť lídrov. Ľudia nečakajú svätca, hrdinu alebo rytiera. Úplne im postačí, že to niekto vie riadiť. Až tak hlboko sme klesli vo svojich očakávaniach. Ale čuduje sa tomu niekto? Paulo Coelho slovenskej politiky (líder Hlasu-SD Peter Pellegrini) nepresvedčí voličov prázdnymi frázami a reklamnými fotkami s deťmi, psami a na traktore (aj mňa pustili ako trojročného sadnúť si za volant). Richard Sulík nikomu nenahovorí, že ide vyhrať voľby. A nová líderka Demokratov Andrea Letanovská sa len ľuďom bez pamäti môže prihovárať ako empatická lekárka z onkológie. My ostatní sme nezabudli, že keď ju pred štyrmi rokmi Andrej Kiska predstavoval ako hlavnú odborníčku Za ľudí na zdravotníctvo, prišla priamo z Penty a za najlepšieho ministra zdravotníctva označovala Ivana Uhliarika, nie náhodou prezývaného Pentliarik. Takže čo si vybrať z tejto na prvý pohľad zúfalej ponuky?
Vo voľbách nemôžete mať nároky ako pri výbere životného partnera. Ide len o to, kto na dočasné, presne vymedzené obdobie najlepšie ochráni vaše záujmy. Ja v nadchádzajúcom zápase vidím ako hlavnú hrozbu to, že prezidentka nebude akceptovať výsledky volieb, že v spolupráci s Progresívnym Slovenskom, digitálnou oligarchiou z Esetu a centristickými médiami pripravujú normálny prevrat – nielen ten kultúrny, ktorého sa obávajú konzervatívci, ale politický. Ak tu niekto ohrozuje demokraciu, tak sú to či už otvorené alebo latentné plány progresívcov sprísňovať podmienky verejnej diskusie, blokovať nepohodlné weby a médiá, zatvárať ľudí za ich odmietanie LGBTI+ agendy, vytláčať čoraz väčšie skupiny obyvateľov z demokratického priestoru. Toto je hlavný nepriateľ slobody súčasnosti. Ak tomu nerozumejú v SaS alebo u Demokratov, neprekvapuje ma to. Ale ak Hlas-SD vníma ako svojho najväčšieho súpera Smer-SSD, buď nechápe vážnosť situácie alebo je súčasťou tohto komplotu.

Po vypočutí si Borisa Zalu v Rozhovoroch u Šimona som nevychádzal z údivu. Ani zmienka o trojročnej devastačnej vládnej politike Matoviča a Hegera, ani slovo varovania pred plánmi extrémnych centristov. Iba hodina kydania na Smer. Po tomto prejave ma zaujíma už len to, či týmto červeným denníčkom robí užitočného idiota vedome alebo ho jeho narcisizmus vťahuje do úlohy, v ktorej sa ocitnúť nechcel. V každom prípade je už dosť starý na to, aby si mohol povšimnúť, že ho zneužívajú iba a výlučne vtedy, keď potrebujú naváľať špinu na jeho niekdajšiu materskú stranu. Znova opakujem, že ma nevyrušuje samotná kritika Smeru. Vyrušuje ma, že človek, ktorý sa rád nechal titulovať ako „spoluzakladateľ“ či „ideológ“ Smeru, sa zrazu tvári, že s jeho politikou nemá nič spoločné a sťažuje sa, že Smer sa zmenil a opustil ľavicový priestor. Neopustil, pretože v ňom pevne zakotvený z prísne politologického hľadiska nikdy nebol. A jemu to nevadilo. Ani v čase, keď aj najvyšší predstavitelia strany tvrdili, že nie sú ľavicovou stranou, ale akousi „treťou cestou“, ani v čase, keď vtedajší podpredseda Smeru pre ekonomiku Milan Murgaš protestoval proti vstupu strany do PES a vykrikoval, že on nie je nijaký socialista. A už úplne smiešne je, keď dnes tvrdí, že ho vyrušuje „nacionalizmus“ Smeru-SSD, lebo to bol práve on, s ktorým sme my, „socialisti na voľnej nohe“, zvádzali zápas, keď obhajoval Lex Hlinka alebo keď demagogicky presviedčal, že prvorepubliková sociálna demokracia mala silný národný rozmer…

Nie, nie, priatelia. Nezmenil sa Smer. Zmenil sa iba Boris Zala. A mne neprekáža ani tak jeho nevďačnosť, že všetky tieto veci o zlom, veľmi zlom Smere si uvedomil až po tom, čo z neho táto strana urobila najbohatšieho politického dôchodcu. Mne prekáža, že to zlo nevidí v Progresívnom Slovensku a jeho lídrovi, ktorý mu kedysi robil asistenta, ale v jedinej strane, ktorá je dnes schopná zabezpečiť zmenu k lepšiemu. Lebo SNS v parlamente je neistá, Hlas vajatavý a o ostatných sa zmieňovať radšej nebudem. Chápal by som takéto pozičné hry, keby sme boli v inom období a mohli si dovoliť luxus ideologických sporov o čistotu ľavice. Ale Boris veľmi dobre vie, že o to dnes nejde. A že pred rozhodujúcim zápasom o podobu Slovenska treba skôr formovať šíky, aby bolo každému jasné, kto kde stojí a za čo dnes bojuje, kto sú jeho spojenci a kto súperi. Až také jednoduché to je.

V tejto súvislosti je až trápne, že hlavnou témou doterajšej kampane nie je trojročné bačovanie OĽaNO, jeho priateľov, partnerov, spolupáchateľov atď., ale predchádzajúca vláda Smeru – podobne ako jediným zmyslom ich vládnutia počas väčšiny volebného obdobia bolo zabrániť Smeru dostať sa k moci. Tomu zodpovedá aj nadpráca médií a aktivistických moderátorov, pri ktorých som si všimol, že svoje komplexy zo vzdelanejších a kompetentnejších hostí si riešia zvyšovaním hlasu. Podobne ako som pred niekoľkými mesiacmi upozornil Jozefa Šiváka, že krikom si autoritu nezíska, Richard Dírer má pocit, že keď po hosťovi ziape, bude to mať viac pod kontrolou. Z omylu ho vyviedol Andrej Danko, ktorý moderátora doslova vypol, keď na výčitku, že za jeho vlády zabili Kuciaka, odpovedal, či má viniť Hegerovu vládu za to, že za nej zabili dvoch ľudí pred Teplárňou. To bolo doslova K.O., po ktorom moderátor stratil reč.

Podobné uzemnenie by si však zaslúžil, keď demagogicky vyčítal Smeru, že Slovensko je druhou najchudobnejšou krajinou v EÚ. Myslím, že Richard Dírer veľmi dobre vie (a ak to nevie, mal by si to naštudovať), že k tomuto číslu sme sa dopracovali len zásluhou matovičovsko-hegerovskej vlády, že za vlády Smeru tu boli roky hojnosti, počas ktorých sa Slovensko približovalo k vyrovnanému rozpočtu. Keby títo ľudia pochopili, že existuje aj niečo horšie ako skorumpovaná vláda – a to vláda neschopných, ktorí priviedli štát na mizinu a fakticky ho tak okradli podstatne viac ako úplatkári – porozumeli by aj tomu, prečo časť voličov rehabilitovala Smer. No predovšetkým si tieto politicky krátkozraké trasorítky neuvedomujú jednu kľúčovú vec: snahou vytlačiť Smer do izolácie nezískajú jeho voličov. Z tejto situácie môže profitovať iba Republika, ktorá má na rozdiel od Smeru blížiacemu sa k volebnému stropu prekvapujúci potenciál rastu. Inými slovami, ak by sa progresivistickej mašinérii v spolupráci s Hlasom podarilo vyradiť Smer do opozície, budúce voľby by nemusel vyhrať Robert Fico (ako v to sám dúfa), ale šokujúco Republika. Stačí sa pozrieť na nezverejňované čísla z prieskumov, ktoré ma zaujímajú vždy viac ako oficiálne štatistiky, čiže – druhá a tretia voľba. Z nich vyplýva, že ak sa demokratické strany (medzi ktoré patrí viac Smer a SNS s mnohotisícovými členskými základňami ako autobusoví Demokrati či SaS) nespamätajú, z hnevu ľudí bude rásť extrém, ktorý sa navyše môže (zatiaľ) chváliť, že oni Slovensko nerozkradli…

Politika má v našej krajine veľmi zlú povesť a ešte horší zvuk. Zvykli sme si na to, že slovo politik chápeme ako nadávku a na tejto demagogickej vlne sa radi vezú aj takzvaní humoristi alebo moderátori TA3 so svojím aktivistickým okienkom pred nedeľnou politickou reláciou. Azda si myslia, že sú zábavní, že ich ľudia budú považovať za odvážnych alebo že si získajú nebodaj povesť svedomia národa. Nič z toho sa nestane. Nielen preto, že pre národ nie sú žiadnou autoritou. Títo ľudia iba prispievajú k erózii verejného priestoru a k rastu nedôvery v demokratické inštitúcie. Mali by sme sa brániť dištancovaniu sa rôznych skupín od politiky a ich požiadavkám, aby sa tá či oná záležitosť nepolitizovala, aby sme z tej či inej otázky nerobili politikum, aby sme hovorili o dôležitých otázkach bez politického podtónu.

Väčšina verejnosti nadobudla skreslený pocit, že politika je stranícke hašterenie, vypočítavé intrigánstvo, špekulovanie. Ale toto predsa nie je pravý význam politiky, ktorá je verejným pôsobením v záujme všetkých. Keď poradca Márie Terézie, terchovský rodák Adam František Kollár koncipoval najväčšiu školskú reformu v našich a dovolím si povedať, že aj európskych moderných dejinách (veď len povinnou školskou dochádzkou predbehla vtedajší najvyspelejší štát, Veľkú Britániu, o celých päťdesiat rokov), upozornil cisárovnú, aby dbala na to, že školstvo musí byť politikum, teda, že sa týka všetkých (res publica). A spomeňme si na to, že tu bol predsa aj Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Milan Rastislav Štefánik a mnohí, mnohí ďalší, ktorých myšlienky, činy a ciele boli také ušľachtilé, až sa nám zdá nepochopiteľné, ako mohli po tejto zemi kráčať ľudia, ktorí uvažovali a konali tak obetavo pre verejný záujem. Takže zatracujte konkrétnych ľudí a ich skutky, nie politiku. Tá má slúžiť Slovensku, a teda aj vám.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna