Publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár vo svojom článku hľadá hlavné príčiny radikalizácie Ruska, ktoré viedli k vojne na Ukrajine, osvetľuje politické a ústavné okolnosti Euromajdanu v roku 2014 ako súčasti ukrajinskej krízy na ceste k eskalácii do vojenského konfliktu,
na zdokumentovaných príkladoch ukazuje, ako sa Ukrajina od roku 2014 vydala autoritárskym smerom a na záver vymenoval desať najväčších lží o vojne na Ukrajine, ktoré sa dnes objavujú vo verejnom priestore.
Televízia TA3 usporiadala v piatok diskusiu, v ktorej sa na Slovensku po prvýkrát od začiatku ruskej invázie stretli obhajcovia diplomatického riešenia konfliktu s obhajcami pokračovania vojny. Nedopadlo to dobre. Nebudem hodnotiť výkon moderátora, to už urobili iní (azda najlepšie bývalý skúsený televízny hlásateľ Karol Farkašovský), ani svoj vlastný (na to mám na seba príliš vysoké nároky).
Po tomto divokom predstavení, z ktorého sa úplne vytratil pokojný tón i dôraz na argumentáciu, som si však uvedomil jednu desivú vec. Už dávno sme premeškali príležitosť na racionálny dialóg dvoch antagonických táborov, ktoré medzi sebou vedú studenú občiansku vojnu. To by sme na to potrebovali (ako poznamenala sociologička Zuzana Kusá) niekoľkohodinovú diskusiu podobnú revolučnému Štúdiu Dialóg z roku 1989, aby sme si vyjasnili všetky stanoviská, ktoré médiá dlhý čas zámerne potláčali a mnohé aj dodnes potláčajú.
Dnes je situácia taká, že tí, ktorí sú pri moci, si zredukovali celú zložitosť a komplexnosť reality na akési fantasy príbehy o boji dobra proti zlu, pričom zlo predstavuje opozičný tábor, ktorý nemá právo existovať. Ale čo je najhoršie, títo postmoderní križiaci a digitálni inkvizítori neakceptujú overené fakty, vytvárajú si alternatívnu realitu bez akéhokoľvek rešpektu k podloženým argumentom a za dezinformácie vyhlasujú aj skutočnosti potvrdené odborníkmi svetového formátu. Dokonca sami zákerne vytvárajú hoaxy, keď vedome dezinterpretujú posolstvá tých, ktorí žiadajú mierové riešenie konfliktu a vkladajú im do úst niečo, čo nikdy netvrdili ani len náznakom. Žijeme v období, ktoré má všetky znaky mccarthizmu a neonormalizácie, ktorému sa môžete vzpierať len vzájomnou solidaritou a vytváraním ostrovov pozitívnej deviácie v myslení, ale nie pokusmi o dialóg s mocou, ktorá je príliš arogantná, bezohľadná a cynická na to, aby čo i len pripustila, že môže popierať názory, ale nie fakty. Preto za oveľa osožnejšie ako hádky s ľuďmi, ktorých postoje nemajú hlavu, ale iba pätu a ktorí argumenty nahrádzajú urážkami, dialóg osočovaním a ešte majú tú drzosť nazývať sa nositeľmi slušnosti – považujem pomáhať ľuďom vyjadriť sa, poskytovať im rady spoločenskej sebaobrany a zdokonaľovať dôkazové prostriedky na formulovanie ich vlastných stanovísk. Je to potrebné najmä z toho dôvodu, že vojnová propaganda celkom vedome, účelovo a cynicky opakuje a stupňuje bezočivé lži, bez ohľadu na to, že boli mnohokrát spochybnené a vyvrátené. V nasledujúcom texte na pokračovanie sa zameriame na tie najväčšie z nich.
Medzi najrozšírenejšie mýty tohto druhu patrí presvedčenie, že konflikt na Ukrajine sa začal „ničím nevyprovokovanou ruskou agresiou“. Ruská invázia na územie suverénnej Ukrajiny je ničím neospravedlniteľným zločinom, ktorý spĺňa z hľadiska medzinárodného práva všetky definičné znaky vojenskej agresie. O tom nemôže byť spor. Dôrazne opakovaná formulka „ničím nevyprovokovaná“, na ktorej si nechávajú od začiatku obzvlášť záležať Spojené štáty a ich vazali, však nie je ničím iným ako propagandistickou štylizáciou. Putin sa nezradikalizoval zo dňa na deň a západní lídri mu k tomu svojím dlhodobým správaním výrazne pomohli. Za uplynulé tri desaťročia z historickej pamäti Európy úplne vypadlo, že Rusko dlho zdieľalo Gorbačovovu víziu „spoločného európskeho domu“. Hlásil sa k nej aj samotný Vladimír Putin, ktorý ešte v roku 2012 povedal: „Rusko je neoddeliteľnou organickou súčasťou veľkej Európy, širšej európskej civilizácie. Naši občania sa cítia byť Európanmi.“ Samotnému Putinovi veľmi dlho záležalo na mienke Západu a všetky rozhodnutia Moskvy boli minimálne do roku 2007 (do pamätného prejavu v Mníchove) prijímané s ohľadom na postoj krajín EÚ a NATO.
Rusi po formálnom skončení studenej vojny dlho verili, že budú súčasťou nového spoločného európskeho bezpečnostného poriadku. K tomuto optimizmu ich oprávňovali závery Parížskej charty pre novú Európu z 21. novembra 1990, v ktorej sa lídri všetkých európskych štátov, USA a Kanady dohodli na tom, že vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, je nebezpečné a prekonané, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. (Všimnite si, ako sa myšlienky tohto dokumentu, ktorý podpísali okrem iných Michail Gorbačov, George Bush starší, Helmut Kohl, François Mitterrand, Margaret Thatcher, Václav Havel či Lech Walesa, zhoduje s koncepciou čínskej Globálnej bezpečnostnej iniciatívy, predstavenej minulý týždeň.) Vo vtedajšej atmosfére medzinárodnej dôvery Gorbačovovi stačilo ubezpečenie vtedajšieho generálneho tajomníka Severoatlantickej aliancie Manfreda Wörnera, ktorý v máji 1990 Moskvu ubezpečil, že „samotný fakt, že sme pripravení nerozmiestňovať naše vojská za hranice Nemecka, dáva Sovietskemu zväzu dostatočne tvrdé garancie bezpečnosti“. Nebola to jediná vec, v ktorej Západ Rusov oklamal.
Už čoskoro, presnejšie po rozpade ZSSR, sa však na princípy Parížskej charty pre novú Európu zabudlo. Západ sa začal vnímať nie ako spoluhráč Východu, ale ako víťaz studenej vojny a namiesto návrhov na spoluprácu začal klásť podmienky. Bezpečnostné otázky sa prestali riešiť na paneurópskej úrovni a namiesto toho sa zvolila politika zatlačovania Ruska, čo bol len oživený princíp studenej vojny. Moskva to pochopila a na summite KBSE v Budapešti v roku 1994, na ktorom vznikla Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, sa pokúsila posilniť úlohu OBSE na úkor NATO. Západné štáty to však odmietli. V tom čase postkomunistické krajiny obracali orientáciu a začali sa hlásiť do NATO. Helsinský proces prestal byť hlavným prúdom európskej politiky. O tri roky neskôr bola vytvorená Spoločná rada NATO – Ruská federácia, ktorú zneužíva Severoatlantická aliancia často na to, aby poukázala, že sa usilovala vnímať Rusko ako partnera. Lenže tento orgán bol iba konzultačný, nemal žiadne právomoci a tým sa princíp spoločného riešenia bezpečnostných otázok s Ruskom zakotvený v Parížskej charte pre novú Európu, definitívne opustil. Navyše, nijaký sľub, ktorý dostala Moskva od skončenia studenej vojny, Západ nedodržal, a to „silovikov“ (predstaviteľov tvrdej línie ruskej bezpečnostnej politiky) čoraz viac dráždilo.
K prvému náznaku zmeny kurzu ruskej zahraničnej politiky došlo 24. marca 1999, keď vtedajší ruský premiér Jevgenij Primakov letel do Washingtonu. Počas letu mu zatelefonoval americký vicepremiér Al Gore a oznámil mu, že letectvo NATO začalo bombardovať Juhosláviu. Primakov, ktorý predtým žiadal od USA záruky, že k tomuto rozhodnutiu nedôjde počas jeho oficiálnej návštevy Spojených štátov, dal okamžite pokyn na návrat do Moskvy. Toto rozhodnutie, ktoré šokovalo politické kruhy v Spojených štátov, zvyknuté na neotrasiteľnú pozíciu svetového hegemóna, vošlo do dejín ako „otočka nad Atlantikom“. Rusi si dodnes ctia Jevgenija Primakova ako muža, ktorý zmenil kurz krajiny a po rokoch postsovietskeho domáceho chaosu a ústupčivosti na svetovej scéne jej vrátil sebavedomie. V tejto súvislosti je zaujímavé, že niekoľko mesiacov pred smrťou, v januári 2015, predniesol Primakov prorockú reč, v ktorej radil, aby Moskva urovnala svoje vzťahy s Ukrajinou a neuzatvárala sa do izolácie. Nehľadiac na západné sankcie by podľa Primakova malo Rusko naďalej spolupracovať so Spojenými štátmi v boji s globálnymi hrozbami. „V opačnom prípade stratíme svoje veľmocenské postavenie, premeníme sa na vydedenca a ropný štát tretieho sveta,“ citoval ho denník Kommersant.
V ére Primakova však bolo Rusko ešte príliš slabé na to, aby si presadilo svoju vôľu na medzinárodnej scéne. Všetko sa zmenilo až s nástupom Vladimíra Putina. Ako som už uviedol, Putin veľmi dlho ponúkal Západu spoluprácu. Podporil americký boj proti medzinárodnému terorizmu, poskytol Spojeným štátom spravodajské informácie, pomohol Američanom logisticky zabezpečiť počiatočnú fázu vojenských operácií v Afganistane. Navrhol dokonca, že by sa Rusko mohlo stať členom NATO, čo Washington rázne odmietol. Zásadný zlom vo vzťahoch medzi Západom a Ruskom nastal 10. februára 2007, kedy ruský prezident Vladimír Putin predniesol dnes už historický prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Sprevádzalo ho až šokujúce nepochopenie zo strany západných lídrov, analytikov a novinárov, ktorí ho charakterizovali ako najagresívnejší, ako otvorené vyhrážanie sa, ako vyhlásenie novej studenej vojny a podobné nezmysly. Pritom opak bol pravdou. Bola to posledná výzva Ruska na spoluprácu na férových základoch. Už vtedy som mal pocit, že Západ jeho posolstvo zámerne dezinterpretuje. Čo teda povedal Putin v Mníchove?
Ruský prezident v prvom rade odmietol monopolárny medzinárodný poriadok, ktorý vnucujú Spojené štáty svetu a upozornil, že „bez ohľadu na to, ako skrášľujeme tento výraz, znamená to jediné centrum moci, sily a jediného pána“. To podľa neho nemá nič spoločné s demokraciou a vyčítavo dodal, že tí, ktorí chcú Rusov poučovať o demokracii, sa jej sami nechcú učiť. Putin varoval pred svojvôľou, s akou Spojené štáty používajú vojenskú silu v medzinárodných vzťahoch. Hovoril o rastúcom pohŕdaní a neustálom porušovaní základných princípov medzinárodného práva. „V tomto svete sa už nikto necíti bezpečne. Pretože nikto už nemôže mať pocit, že medzinárodné právo je ako kamenný múr, ktorý ho ochráni,“ vyhlásil Vladimír Putin. Ruský prezident ďalej vyzval na „prehodnotenie architektúry globálnej bezpečnosti a vytvorenie systému, ktorý poskytuje rozumnú rovnováhu medzi záujmami všetkých účastníkov medzinárodného dialógu“. Vyvodiť z tohto prejavu, že Putin vystúpil ako „protivný agent KGB“, že „pomstychtivá Moskva“ si želá byť „nepriateľom Ameriky“ (ako o tom blúznili predstavitelia neokonzervatívnej nadácie Heritage) môže len niekto, ktorý má problém s porozumením prečítaného textu alebo zákerný provokatér, ktorý mu vôbec nechce porozumieť.
Putin však v tomto prejave v podstate nepovedal nič, na čo by diplomatickejšie neupozorňoval už niekoľko rokov. V Mníchove však pritvrdil tón, lebo Západ na obavy Ruska nereagoval. Naopak, klamal ho čoraz bezočivejšie. Spomínate si na plány rozmiestniť v strednej Európe tzv. protiraketový dáždnik? Moskva vtedy oprávnene neverila všetkým tým nezmyslom, ktoré šíril Washington, že tento systém vraj nie je namierený proti Rusku, ale proti raketám z Iránu. No iste. Irán mal vtedy rakety s maximálnym doletom 1700 kilometrov, pričom na zasiahnutie ktoréhokoľvek vtedajšieho členského štátu NATO by potreboval medzikontinentálne balistické strely. To, čo tvrdili Američania, bola číra lož a urážka inteligencie ruských predstaviteľov. Napokon, autor týchto riadkov zhrnul v tom čase najväčšie lži o protiraketovom systéme USA do samostatného článku. Napriek nepochopeniu Putinovho prejavu v Mníchove Rusko urobilo ešte jeden ústretový krok k spolupráci. Počas éry Dmitrija Medvedeva v rokoch 2008 – 2012 ruský prezident navrhol európsku bezpečnostnú zmluvu, ktorá by zmrazila rozširovanie NATO, účinne garantovala neutralitu Ukrajiny a zabezpečila rovnocenné inštitucionalizované konzultácie medzi Ruskom a poprednými západnými krajinami. Ale štáty Severoatlantickej aliancie ani len nepredstierali, že berú tieto návrhy vážne.
K ďalšiemu vývoju je dôležité vedieť toto: server Wikileaks zverejnil dôvernú správuvtedajšieho veľvyslanca USA v Rusku Williama Burnsa (dnešného riaditeľa CIA), ktorý pred summitom NATO v Bukurešti roku 2008 tlmočil do Washingtonu obavy, že otázka členstva Ukrajiny v NATO by mohla rozdeliť krajinu na dve časti, viesť k násiliu a možno aj k občianskej vojne, ktorá by vzhľadom na početnú ruskú menšinu prinútila Moskvu rozhodnúť sa, či zasiahnuť. Tým skôr, že na východe Ukrajiny je rozvinutý spoločný rusko-ukrajinský vojenský priemysel. Šéf ruskej diplomacie upozornil Williama Burnsa už 1. februára 2008, že Moskva bude reagovať úplne inak ako pri začlenení štátov strednej Európy, pretože pre bezpečnosť Ruska je Ukrajina „emocionálny a neuralgický problém“. Sergej Lavrov podľa Burnsa považuje rozdelenie sfér vplyvu za anachronické a uznáva legitímne záujmy Európy v regióne, zároveň však upozornil, že tie nesmú byť presadzované bez ohľadu na záujmy a bezpečnosť susedov. V deň začiatku summitu NATO v Bukurešti, 2. apríla 2008, bývalý ruský premiér a jeden z najlepších diplomatov 20. storočia Jevgenij Primakov varoval amerického veľvyslanca v Moskve, že presadenie členstva Ukrajiny v NATO rozzúri Rusov a ohrozí strategickú spoluprácu USA a Ruska v mnohých oblastiach. Primakov doslova pohrozil, že je otázne, či v takom prípade Ruská federácia bude rešpektovať zmluvu o hraniciach s Ukrajinou a výslovne spomenul možnosť „revízie štatútu Krymu“. Primakov pri tom zdôraznil kľúčovú vec: Rusko sa už nikdy nevráti do éry deväťdesiatych rokov a bolo by „kolosálnym omylom“ myslieť si, že dnešné ruské reakcie by odzrkadľovali tie z čias jeho strategickej slabosti. „Rusko má svoje štátne záujmy a bude ich brániť,“ varoval Primakov svojho amerického kolegu, ktorý depešu s touto informáciou poslal priamo do Washingtonu.
Takže si to zhrňme: George Bush dostal od svojho veľvyslanca vo februári a apríli 2008 opakované varovanie, že zatiahnuť Ukrajinu do NATO vyvolá krvavý konflikt. S týmto vedomím americký prezident ponúkol Kyjevu členstvo v Severoatlantickej aliancii, ktoré napokon neprešlo len vďaka vetu Paríža. Tvrdenie, že Spojené štáty nenesú žiadnu spoluzodpovednosť na vyvolaní konfliktu na Ukrajine, už v tomto bode získava vážne trhliny. A to sme sa ešte nedostali ani k Euromajdanu…
Významný americký historik Stephen Cohen označuje ukrajinskú krízu, ktorá sa pod názvom Euromajdan rozvinula od 21. novembra 2013 do 23. februára 2014, za kľúčovú udalosť 21. storočia. Pre našu dobu má Kyjev 2014 podobný význam ako Sarajevo 1914 pre 20. storočie. Dva protichodné interpretácie toho, čo sa tam stalo, sú zároveň hlavným faktorom, ktorý dodnes bráni vyriešeniu tejto krízy. Jeden naratív, ktorý vytvára Washington a vláda v Kyjeve, obviňuje z agresie iba ruského prezidenta Putina. Druhý, ktorý šíri Moskva a povstalecké sily vo východnej Ukrajine, obviňuje z agresie Európsku úniu a NATO. Hoci je v oboch príbehoch veľa demagógie, zlých úmyslov a mylných predstáv, Cohen si po úplnom zvážení všetkých okolností myslí, že moskovská verzia, ktorá bola takmer úplne vymazaná zo západných médií, má k historickej realite o niečo bližšie.
Stephen Cohen argumentuje hlavne tým, že Vladimír Putin, ktorý sa v tom čase usiloval zapôsobiť na svetovú verejnosť úspešnými olympijskými hrami v Soči, nemal nijaký dôvod na vyvolanie veľkej medzinárodnej krízy so Západom a už vôbec nie na „bratskej“ Ukrajine. Jeho kroky v tomto období skôr reagovali na to, čo sa dialo. Obe strany dodnes vedú spor, či udalosti na Euromajdane boli „revolúciou za dôstojnosť“ (ako tvrdia Ukrajinci) alebo „prevratom vyvolaným Západom“ (ako tvrdia Rusi a ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny). Spoločne s profesormi Stephenom Cohenom, Johnom Mearsheimerom, Jeffreyom Sachsom, Noamom Chomskym a ďalšími som presvedčený, že išlo o protiústavný puč. Ak revolúcia predstavuje hlbokú kvalitatívnu zmenu v spoločensko-politických vzťahoch, potom Euromajdan v žiadnom prípade nemohol byť demokratickou revolúciou. K tomuto záveru ma vedú nasledujúce skutočnosti.
Po prvé, Ukrajina za Viktora Janukovyča bola formálne demokratickým štátom s pluralitným politickým systémom a deľbou moci. V demokracii sa vlády menia riadnymi voľbami, nie násilným prevratom. Ak niekto používa ako argument masovosť protestov, potom by sme museli za revolúciu označiť aj komunistický prevrat z februára 1948. Okrem toho, Ukrajina pred Euromajdanom bola demokratickejšia ako po ňom. Podľa Index of democracy patrila Ukrajina v čase nástupu Viktora Janukovyča roku 2010 do tej istej skupiny ako my (medzi tzv. chybné demokracie) a v rebríčku miery demokratických princípov jej patrilo 67. miesto (bola na tom približne rovnako ako Srbsko, Moldavsko či Čierna Hora). Po Euromajdane roku 2014 sa prepadla na 92. miesto medzi hybridné režimy. V tejto kategórii sa nachádza dodnes.
Po druhé, väčšina oligarchov zostala po Euromajdane na svojich pozíciách, aj s ich korupčnými praktikami. Politická štruktúra štátu sa nezmenila. Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko v tejto súvislosti upozornil, že sociálnoekonomické záujmy protestujúcich (vrátane boja proti korupcii, ktorý bol podľa prieskumov najpopulárnejšou požiadavkou) neboli absolútne naplnené a Ukrajinci namiesto toho dostali neoliberálny program novej vlády. Požiadavky protestujúcich nemal totiž po prevrate kto zastupovať, keďže politická reprezentácia Ukrajiny bola zložená výlučne od pravice po krajnú pravicu. V priebehu nasledujúcich piatich rokov Ukrajina extrémne schudobnela, HDP na obyvateľa je najnižšie v Európe (nižšie sú už len krajiny subsaharskej Afriky), oligarchovia vlastnia všetky najdôležitejšie televízne kanály a polovojenské jednotky začali hrať v ukrajinskej politike úlohu, ktorú nevidíte v žiadnom európskom štáte, iba ak v afrických a latinskoamerických diktatúrach.
Po tretie, dominantnú úlohu na Euromajdane zohrávali extrémne pravicové sily. Je až šialené, ako sa to liberálne sily na Západe pokúšajú bagatelizovať. Šialené preto, lebo ukrajinskí liberáli sú v hlbokej opozícii voči Porošenkovmu i Zelenského režimu, ktorý nie je liberálno-demokratický, ale čoraz viac autoritársky a nacionalistický. Mainstreamové médiá obyčajne argumentujú tým, že neonacisti sa po voľbách do parlamentu nedostali, a preto sú reči o vzmáhajúcom sa ukrajinskom fašizme iba ruskou propagandou. V skutočnosti sú radikálni nacionalisti na mimoparlamentnej úrovni oveľa silnejší. Žiadna strana alebo koalícia liberálnych mimovládnych organizácií nedokáže zmobilizovať toľko ľudí do ulíc, ako to robia ukrajinskí ultranacionalisti každý rok pri oslavách ikonických výročí svojej identity. Patrí medzi ne Deň Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorý je dnes štátnym sviatkom (pred Euromajdanom nebol), a narodeniny Stepana Banderu (vodcu ukrajinských nacionalistov počas druhej svetovej vojny, ktorí vykonávali etnické čistky, kolaborovali s nacistami a podieľali sa na holokauste). Krajná pravica dokáže pritiahnuť na tieto zhromaždenia desaťtisíce ľudí. Západná propaganda to podceňuje a poukazuje na to, že napríklad Front National Le Penovej získal vo voľbách viac ako 30 percent a ukrajinskí fašisti sa nedostali ani do parlamentu. Takým ľuďom treba položiť otázku: koľko práporov má Le Penová? Žiadny. Na Ukrajine má takmer každá krajne pravicová strana pridruženú ozbrojenú zložku, ktorá sa v prípade politickej krízy môže stať rozhodujúcim faktorom pri pokuse o prevzatie moci alebo pri ovplyvňovaní výsledkov volieb zastrašovaním – ako sa to už dialo bezprostredne po Euromajdane. Ďalším nepresvedčivým argumentom západnej propagandy je, že obávaný extrémistický pluk Azov už nie je, čo býval a že je oficiálne začlenený do Národnej gardy. To je síce pravda, ale má to skôr negatívne dôsledky. Jednak v tom, že polícia už prakticky nezasahuje proti extrémistickým útokom na menšiny, a niekedy s extrémistami dokonca spolupracuje, pomáha zakryť ich zločiny a obviňuje obete. A jednak zástupcom šéfa policajného zboru je bývalý neonacista, ktorý bol zástupcom veliteľa pluku Azov. Mať niekoho v takej vysokej pozícii je prínosom skôr pre neonacistov ako poriadnych občanov.
No a po štvrté, legálne a demokraticky zvolený ukrajinský prezident Janukovyč bol zosadený protiústavne. Vtedajšia ukrajinská ústava nedovoľovala odvolanie prezidenta parlamentom. Keď Viktor Janukovyč v roku 2010 opätovne vyhral voľby (jeho víťazstvo v roku 2004 Západ neuznal a po rozsiahlych protestoch ho zosadila „Oranžová revolúcia“, na ktorej organizácii sa podľa francúzskej tlače podieľal slovenský lobista Pavol Demeš), medzinárodní pozorovatelia ich označili nielen za slobodné a spravodlivé, ale dokonca za „pôsobivý prejav demokracie“. V hlboko rozdelenej krajine sa Janukovyč pokúšal lavírovať medzi proeurópskym západom a proruským východom. Na jednej strane potešil rusky hovoriace obyvateľstvo tým, že zaviedol ruštinu ako úradný jazyk, odmietol členstvo Ukrajiny v NATO a zrušil rozhodnutie svojho predchodcu, ktorý zaviedol do školských osnov oslavu nacistických kolaborantov ako národných hrdinov. Na strane druhej verejne podporoval európsku integráciu ako „kľúčovú prioritu zahraničnej politiky“. Západ na neho vyvíjal nátlak, aby prijal pôžičku od Medzinárodného menového fondu, ktorá by mala pre obyvateľstvo drastické následky – znamenala by výrazné škrty vo výdavkoch, zmrazenie miezd a dôchodkov a koniec dotácií plynu pre ukrajinské domácnosti. V zložitej sociálnej a ekonomickej situácii Putin ponúkol Janukovyčovi pôžičku bez viazanosti v rovnakej výške ako MMF. Keďže Európska únia nedokázala ponúknuť nič, čo by nahradilo katastrofálne straty obchodu s Ruskom, Janukovyč sa rozhodol pre ponuku Moskvy. Následne v novembri 2013 vypovedal dohodu s EÚ, čo viedlo k masovým protestom (treba dodať, že ožobračujúce podmienky MMF nakoniec prijal jeho nástupca Porošenko).
Odmietnutie dohody s EÚ však bolo iba rozbuškou alebo zámienkou, nie hlavnou a už vôbec nie jedinou motiváciou protestujúcich. Ľudia už mali plné zuby korupcie a nepotizmu, ktorý sa za Janukovyčovej vlády rozvinul až do obludných rozmerov (jeden z jeho synov sa stal jedným z najbohatších mužov v krajine a ďalších rodinných príslušníkov dosadil do štátnych funkcií). No napriek spravodlivému hnevu ľudí protesty na Majdane nemali väčšinovú podporu obyvateľstva. Ku konečnému víťazstvu demonštrantov tak viedlo skôr surové násilie demonštrantov, ktorí proti policajtom začali bojovať reťazami, palicami, kameňmi, benzínovými bombami, buldozérmi a napokon aj strelnými zbraňami. Výsledkom prvého ozbrojeného stretu vo februári 2014 bolo 13 mŕtvych policajtov a takmer 50 mŕtvych demonštrantov. Motorom tohto násilia bola ukrajinská krajná pravica, konkrétne členovia fašistickej strany Svoboda, ktorej vodca sa sťažoval, že Ukrajinu riadi „moskovsko-židovská mafia“, ktorej predstaviteľ Jurij Mychalchyšyn propagoval knihu Josepha Goebbelsa a ktorej poslanec Ihor Myrošnyčenko nazval herečku Milu Kunis „špinavou židovkou“. Ukrajinská krajná pravica napokon využila svoje obrovské finančné prostriedky a tisíce oddaných aktivistov na to, aby sa zmocnila vládnych budov najprv vo Ľvove a neskôr v Kyjeve, čo spôsobilo krízu mocenskej legitimity a otvorilo cestu k zosadeniu Viktora Janukovyča. Pravý sektor zasa 19. januára 2014 viedol útoky na políciu v Kyjeve, ktoré ostatní opoziční lídri kritizovali. Krajne pravicové milície sa stali najsilnejšou frakciou, ktorá viedla ukrajinské protesty. Nič z toho nebolo demokratickou revolúciou. To, čo malo byť bojom za liberálne hodnoty, sa skončilo ultranacionalistickými prejavmi, fašistickými znakmi a rasistickými symbolmi nadradenosti bielej rasy.
Trvalou záhadou Euromajdanu ostáva, kto stál za vraždami ostreľovačov z 20. februára 2014, ktoré odštartovali záverečnú najkrvavejšiu fázu protestov. Dnes už existujú značné dôkazy, že tí istí pravicoví extrémisti, ktorí rozpútali násilie v uliciach, sa prinajmenšom nachádzali medzi silami, ktoré v tú noc strieľali. Ukrajinský politológ Ivan Kačanovskyj z Ottawskej univerzity analyzoval dôkazy, ktoré sa objavili v priebehu vyšetrovania a upozornil, že väčšina zranených demonštrantov vypovedala, že videli ostreľovačov v budovách kontrolovaných demonštrantmi. Tieto svedectvá potvrdili aj forenzné expertízy analyzujúce smer, odkiaľ prichádzali strely. Uzavretie tohto prípadu je však nepravdepodobné, keďže nová moc, ktorá vzišla z prevratu, rýchlo poskytla násilníkom z Euromajdanu imunitu.
Napätie vrcholilo. Na krátky čas to vyzeralo, že sa podarí dospieť k mierovému riešeniu. 21. februára podpísal prezident Janukovyč dohodu s opozičnými stranami o usporiadaní nových volieb v decembri, ktorú sprostredkovali ministri zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska. Pouličným militantom to však nestačilo. Žiadali okamžitý Janukovyčov odchod a vyhrážali sa, že ak do 10. hodiny rána nepodá demisiu, dobyjú palác násilím. Na vypršanie svojho vlastného ultimáta však nečakali a už hodinu po podpise dohody oddiely „Sebaobrany Majdanu“ zaútočili na vládnu štvrť. Prezidenta tam však už nenašli. Viktor Janukovyč ešte v ten večer utiekol do Ruska. Predpokladám, že keby to neurobil, dav by ho zlynčoval ako Muammara Kaddáfího. Hlavné mesto zachvátila panika. Demonštranti fyzicky útočili na poslancov Janukovyčovej vládnej strany. Prominentný rabín vyzval Židov, aby opustili krajinu. Na druhý deň ukrajinský parlament zosadil prezidenta z funkcie. Jeho odvolanie však bolo podľa ústavných právnikov protiústavné. To jednoznačne odpovedá na otázku legitimity pomajdanovskej moci.
Keď surovým krvavým násilím zvrhnete legitímnu demokraticky zvolenú vládu, keď protiústavným pučom zosadíte právoplatne zvoleného prezidenta, keď poslancov najsilnejšej vládnej Strany regiónov vylúčite z parlamentu a nahádžete ich do kontajnerov, keď dobyjete vládne budovy fašistickými polovojenskými jednotkami – len zvrátený človek to nazve demokratickou revolúciou. Euromajdan bol krajne pravicový prevrat, ktorý neviedol k liberálnej demokracii, ale k autoritatívnemu režimu, okliešteniu občianskych slobôd, zníženiu demokratických štandardov a odstráneniu práv národnostných menšín. Nabudúce si podrobne vysvetlíme charakteristiku súčasného kyjevského režimu a priblížime si represie voči liberálnej a ľavicovej opozícii, o ktorej sa na v našich médiách vôbec nehovorí.
V minulej časti sme upozornili na to, že politický režim na Ukrajine bol pred Euromajdanom demokratickejší ako ten, ktorý bol nastolený po ňom. Jeho skutočná povaha je však oveľa represívnejšia ako väčšina ľudí zahltená skreslenými a zavádzajúcimi informáciami médií hlavného prúdu tuší. Prekvapuje to o to viac, že liberáli, ktorí na Slovensku alebo v Česku stoja na strane Zelenského nacionalistického režimu, sú na Ukrajine v hlbokej opozícii a v nejednom prípade prenasledovaní a vystavení existenčnému ohrozeniu. Ukrajina čoraz viac ustupuje od systému demokracie, ľudských práv a slobôd, no na Západe si to nikto nevšíma.
Len málo Ukrajincov venovalo celý svoj život boju za ľudské práva tak ako Volodymyr Čemerys. Už v roku 1988 založil Ukrajinskú helsinskú asociáciu – prvú ľudskoprávnu organizáciu perestrojkového obdobia. V roku 1990 spoluorganizoval protesty proti sovietskej nadvláde, ktoré sa dnes označujú ako „prvý Majdan“. V rokoch 2000 – 2001 viedol protestnú kampaň Ukrajina bez Kučmu, ktorá požadovala odstúpenie prezidenta Leonida Kučmu po tom, čo boli zverejnené nahrávky, z ktorých vyplývalo, že tento politik bol zapletený do únosu a vraždy novinára Georgija Gongadzeho. Rozsiahle protestné akcie ukončil v noci z 8. na 9. marca 2001 násilný zásah milície a hromadné zatýkanie demonštrantov. K Oranžovej revolúcii v roku 2004 bol však Volodymyr Čemerys skeptický a upozorňoval priateľov, že nie je spontánna, ale riadená zo zahraničia, dokonca sa podieľal na kampani, ktorá odmietala účasť na voľbách. Dvadsať rokov bol najznámejším obhajcom slobody zhromažďovania proti policajnej brutalite. Napriek svojim počiatočným pravicovým názorom postupne prešiel na ľavicové postoje. Organizoval protesty proti vojne v Iraku a žiadal vyšetrenie smrti ukrajinského televízneho kameramana Tarasa Prociuka, ktorého zavraždili americkí vojaci v Bagdade. Po Euromajdane sa stal ostrým kritikom nového režimu a upozorňoval na rastúcu hrozbu krajnej pravice, ktorú prevrat priniesol.
V júli minulého roka dôstojníci Bezpečnostnej služby Ukrajiny (SBU) vrazili do Čemerysovho bytu, zlomili mu jedno rebro a zhabali jeho elektroniku. Obvinili ho z „otvorene proruského postoja“, „kritiky aktivít ukrajinských úradov“ počas vojny a z „popierania ruskej agresie proti Ukrajine“ tým, že vykresľuje konflikt od roku 2014 ako „vnútornú občiansku vojnu“. Čemerys upozorňuje, že politické prenasledovanie ľavičiarov a iných disidentov nie je ničím novým. Po 24. februári 2022 však získalo väčší rozsah. Dôsledkom ruskej invázie bola aj centralizácia moci Volodymyra Zelenského a výrazné zintenzívnenie prenasledovania disidentov, pričom nedostatok pozornosti západných médií a elít pomáha tento problém zhoršovať a prehlbovať.
Čemerys upozorňoval na „totalitné tendencie“ v ukrajinskej spoločnosti už po Euromajdane. Tvrdí, že prenasledovanie, väznenie oponentov a cenzúra sa stali na Ukrajine každodennou realitou. Represie voči kritikom režimu sa stali vďaka nezáujmu Západu spoločensky prijateľnými. Vražda novinára Olesa Buzinu (vystupoval proti Oranžovej revolúcii i proti Euromajdanu, 16. apríla 2015 ho pred jeho domom v Kyjeve zastrelili a prípad zostal dodnes nevyriešený) alebo upálenie desiatok ľudí v Odese 2. mája 2014 sú v prejavoch „ukrajinských vlastencov“ ospravedlňované. Volodymyr Čemerys zdokumentoval, že len za prvé dva roky konfliktu na Donbase bolo trestne stíhaných viac než sto novinárov, blogerov alebo radových občanov, ktorí vyjadrili svoj názor na vojnu. Výraz „občianska vojna“ sa stal na Ukrajine nežiadúci. Každý kritik režimu je označovaný za nepriateľa, ktorý vedie proti Ukrajine „hybridnú vojnu“, pričom pod túto nálepku bolo zahrnuté úplne všetko od bojových akcií na východe až po nepríjemné články v New York Times. „Niečo sa s nami naozaj stalo. Ukrajina sa po poslednom Majdane zmenila. Krajina, ktorá bola na úrovni občianskych slobôd v postsovietskom priestore ostrovčekom pozitívnej deviácie, sa teraz v potláčaní týchto slobôd stáva kópiou Ruskej federácie. A my sa s tým fakticky zmierujeme?“ pýta sa rozhorčený Volodymyr Čeremys.
Represie voči občianskym aktivistom, blogerom a novinárom organizujú nielen štátne orgány, ale aj extrémne pravicové zoskupenia. Čoraz väčšie množstvo kriticky zmýšľajúcich ľudí čelí trestnému stíhaniu, vyhrážkam alebo otvorenému násiliu. Kritickým médiám sa odnímajú licencie, zakazujú sa dokonca niektoré filmy a v nejednom prípade nacistické a rasistické zoskupenia sami organizujú útoky na štúdiá televíznych staníc (napríklad Ukrajina alebo Inter) alebo na účastníkov protivojnových zhromaždení, dokonca i na akcie LGBT komunity, a to bez zásahu polície. Pri týchto útokoch na médiá fašisti obyčajne žiadajú zmenu redakčnej politiky a interpretáciu udalostí na Ukrajine z jedinej „vlasteneckej pozície“. Výsledkom býva strach, autocenzúra a ustupovanie ľudí od verejného vystupovania. V priebehu rokov 2014 – 2015 parlament vložil do trestného zákonníka osobitnú časť pod spoločným názvom „Zločiny proti národnej bezpečnosti“.
Nový režim sa poistil proti možnej vzbure tým, že každú aktivitu, verejné vystupovanie či rozširovanie materiálov, ktoré vyzývajú k zvrhnutiu súčasného zriadenia, klasifikuje ako trestný čin, za ktorý hrozí odňatie slobody v trvaní 15 rokov nepodmienečne. Súčasná prokuratúra interpretuje toto ustanovenie tak, že akékoľvek tvrdenie o porušovaní ľudských práv na Ukrajine, sympatie k federálnemu usporiadaniu štátu alebo kritika všeobecnej mobilizácie, sú považované za vlastizradu. Od prijatia spomínanej novely trestného zákonníka explodoval počet prípadov vlastizrady a kolaborácie. Podľa údajov generálnej prokuratúry bolo v období rokov 2014 – 2021 zaznamenaných 663 trestných konaní vo veci vlastizrady. Len za rok 2022 ich počet narástol na 1 062. Počet trestných činov kolaborácie dosiahol takmer štvornásobok (3 851). Obvinenia z vlastizrady a kolaborantstva sú väčšinou vymyslené a používajú sa ako forma politickej represie bez akéhokoľvek dôkazu. Volodymyr Čemerys je presvedčený, že tieto mechanizmy potláčania slobody prejavu, zhromažďovania a spolčovania už vykazujú znaky totalitarizmu – tak, ako ich opísala vo svojom diele Pôvod totalitarizmu Hannah Arendtová.
Volodymyr Čemerys nie je jediný prominentný ľudskoprávny aktivista, ktorý čelí prenasledovaniu. 10. marca minulého roka vtrhli ozbrojení dôstojníci SBU do bytu jedného z najznámejších ukrajinských spisovateľov, básnikov, satirikov, publicistov a televíznych moderátorov, 70-ročného ťažko chorého Jana Taksjura, prevrátili príbytok hore nohami, zhabali všetky jeho peniaze a odvliekli ho bez vznesenia obvinenia na neznáme miesto. Trvalo dva dni, kým jeho rodina zistila, kde sa nachádza. Taksjur sa previnil tým, že sa vysmieval z prezidenta Zelenského. „Veď je satirik, je to jeho povolanie,“ bránila ho jeho dcéra Mária, pričom pripomenula, že Taksjur kritizoval všetkých prezidentov a jeho satire neušiel ani Vladimír Putin, Joe Biden, oligarchovia či ukrajinskí fašisti. To je predsa niečo, čomu by mal bývalý komik Zelenskyj rozumieť.
Podobnou tortúrou prešiel aj ukrajinský opozičný novinár a pacifista Ruslan Kocaba, ktorý v roku 2015 označil útok Kyjeva na Donbas za „bratovražednú občiansku vojnu“ a nabádal na odpor proti brannej povinnosti, za čo bol obvinený z vlastizrady, odsúdený na tri a pol roka väzenia a konfiškáciu majetku. Amnesty International ho vyhlásila za „väzňa svedomia“ a vyzvala na jeho okamžité prepustenie. V tejto súvislosti AI spomenula reťazec záhadných úmrtí, ktoré požaduje dôsledne vyšetriť. Okrem spomínaného novinára Olesa Buzinu boli zastrelení aj bývalý krajský župan Oleksandr Peklušenko, exposlanec Stanislav Melnyk a bývalá šéfka Fondu štátneho majetku Valentina Semeniuk-Samsonenková. Michailo Čečetov (bývalý podpredseda Janukovyčovej Strany regiónov) údajne vyskočil z okna svojho bytu na 17. poschodí. Serhija Valtera (starostu v juhovýchodnom meste Melitopol) našli obeseného, rovnako ako Oleksija Kolesnyka (bývalého šéfa charkovskej regionálnej vlády). Deň po Valterovej smrti našli v garáži telo Oleksandra Bordjuha, bývalého zástupcu šéfa polície v Melitopole.
Politológ Ivan Kačanovskyj z Ottawskej univerzity tvrdí, že Zelenskyj zneužil ruskú inváziu ako zámienku na odstránenie väčšiny politickej opozície a potenciálnych rivalov o moc na upevnenie svojej do značnej miery nedemokratickej vlády. Len krátko pred minuloročným udelením Sacharovovej ceny za slobodu myslenia (náročky zvýrazňujem) „statočnému ukrajinskému ľudu reprezentovanému Volodymyrom Zelenským“ ukrajinské súdy definitívne zakázali činnosť 11 opozičných strán, ktoré označili za „proruské“. Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko pôsobiaci v Inštitúte východoeurópskych štúdií v Berlíne upozornil, že to tak nie je a že tento termín sa začal po Majdane zneužívať na diskreditáciu všetkých politických síl, ktoré sú buď za neutralitu a suverenitu Ukrajiny alebo tých, ktoré sú na Západe označované ako ľavicové. Všetky zakázané strany kritizovali prozápadné, neoliberálne, ale aj nacionalistické smerovanie Ukrajiny, ktoré dominuje tamojšej politike od prevratu v roku 2014, no v skutočnosti neodráža rôznorodosť ukrajinskej spoločnosti. Čím je Zelenskyj silnejší, tým viac sa podobá na diktátora. Keď zakázal činnosť hlavných opozičných síl na Ukrajine, zároveň oznámil zlúčenie všetkých televíznych kanálov do monopolnej štátnej televízie a vyhlásil „jednotnú informačnú politiku“. Podrobnejšie som o zákaze opozičných strán a médií písal tu.
„Všetky opozičné osobnosti, ktoré predtým podporovali mierové riešenie konfliktu s Ruskom, buď utiekli, alebo sú vo väzení,“ upozorňuje novinár Ruslan Kocaba. „Akákoľvek myšlienka na mierové rozhovory je prezentovaná ako hra Putinových agentov.“ Západné médiá však ignorujú všetky informácie o politicky prenasledovaných ľuďoch na Ukrajine. A to napriek tomu, že Volodymyr Čemerys tvrdí: „Represia nepochybne vytvorila v spoločnosti takú atmosféru strachu, že Ukrajinci sa boja vyjadrovať svoje názory – asi viac ako v časoch ZSSR, ktoré si ako vtedajší disident pamätám.“
Jednou z najtemnejších stránok ukrajinského autokratického režimu je vytváranie a rozširovanie čiernych zoznamov údajných zradcov. Najznámejším je Myrotvorec, ktorý založil v roku 2014 úradník ministerstva vnútra a bývalý poslanec Anton Geraščenko. Keď stránka v roku 2015 zverejnila osobné údaje novinára Olesa Buzinu a bývalého poslanca Olega Kalašnikova, oboch ich o niekoľko dní zastrelili pred ich domovmi. V priebehu niekoľkých rokov sa zoznam mien na tejto stránke rozrástol na šokujúcich 130 000, pričom zahŕňal politikov, občianskych aktivistov, pravoslávnych kňazov – kohokoľvek, kto zaujal v očiach ultranacionalistov „nesprávny“ postoj.
Jednou z nich bola aj liberálna občianska aktivistka Nina Potarská, ktorá sa na čiernu listinu dostala iba preto, lebo pomáhala opusteným ľuďom na Donbase. Minulý rok som ju „prepašoval“ do Bratislavy na oslavy Svetového dňa mieru. Hoci veľa riskovala a hoci svojimi politickými názormi má blízko skôr k Progresívnemu Slovensku, nikto zo slovenských médií o stretnutie s ňou neprejavil záujem a naši „liberáli“ radšej podporujú Zelenského nacionalistický režim. Len si jej statočné postoje porovnajte s tou slečnou, ktorú dnes všetky centristické médiá ľutujú, že musela minulý týždeň znášať argumentačnú smršť v debate na TA3 a ktorá v skutočnosti nie je nijaká úbohá utečenkyňa, ale zamestnankyňa proamerického think-tanku Globsec, ktorá tu žije už niekoľko rokov…
Keď vysoký komisár OSN pre ľudské práva žiadal vyšetriť spojitosť zoznamu Myrotvorec s vraždami obvinených ľudí, aktivisti sa zľakli a založili jeho liberálnu alternatívu Česno (Úprimne). Jej tvorcovia oznámili, že spúšťajú „register páchateľov zrady“. Dnes je na ňom vyše 1200 mien, okrem iných aj dlhoročný ľudskoprávny aktivista a bývalý disident Volodymyr Čemerys vedený ako „propagandista ľavicových názorov“. Bol obžalovaný z toho, že žiadal rozpustenie krajne pravicového pluku Azov, že obhajoval Minské dohody a že „ospravedlňoval marxizmus“. Fanatickí administrátori stránky Česno tvrdia, že udať kolaboranta nestačí, že „zrada je rodinnou záležitosťou“, a preto vyzývajú Ukrajincov, aby im vydali aj „rodinných príslušníkov obvinených zradcov“, pričom vychvaľujú „partizánsku slávu“ vrahov údajných kolaborantov. Človek striasajúci sa hnusom nad takýmito ľudskými hyenami by si pomyslel, že toto nemôže nikto normálny podporovať. Omyl. 42 percent finančných prostriedkov za rok 2021 získalo Česno od smutne známej National Endowment for Democracy napojenej priamo na rozpočet Kongresu USA.
Záver je hádam jasný. Ukrajina je znepokojujúco nedemokratický štát, ktorý v takejto podobe európske demokracie nemôžu prijať medzi seba. Keďže Ukrajina je klientským štátom USA, ktorý je takmer úplne závislý od podpory Západu, západné vlády majú silný vplyv na ukrajinskú vládu a jej politiku. Už nemôžeme ďalej klamať ani Ukrajincov, ani samých seba a musíme prinútiť Zelenského vládu, aby dodržiavala princípy demokracie a právneho štátu. Inak nebudeme svedkami europeizácie Ukrajiny, ale ukrajinizácie Európy.
Prívrženci mierového riešenia konfliktu na Ukrajine sú vystavovaní takým nezmyselným obvineniam, urážkam a zámerným dezinterpretáciám ich postojov, že som skeptický voči tomu, či sa podarí presvedčiť tých, ktorí ignorujú fakty a sú imúnni voči racionálnym argumentom. Každá šialená doba, či už to bol hon na čarodejnice alebo mccarthizmus, inkvizičné, fašistické alebo komunistické monsterprocesy, každé takéto vybočenie z humánneho vývoja ľudstva, nemalo dlhé trvanie. Má však veľmi ťažké mravné dôsledky, a preto si treba pamätať všetkých, ktorí krivo obviňovali, špinili, ostrakizovali a prenasledovali nevinných ľudí v mene svojej paranoidnej až zvrátenej posadnutosti vnútornými nepriateľmi. Nasledujúci text preto nie je určený pre fanatikov, ktorí si mýlia kritické myslenie s hejtovaním, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí čítajú s porozumením a s úctou k pravde. Tu je desať najväčších lží, ktoré sa propagandisticky opakujú v diskusiách o vojne na Ukrajine:
Skutočnosť: Vďaka nášmu skreslenému vnímaniu svetovej reality máme tendenciu preceňovať vojnu na Ukrajine, ktorá znižuje špecifickú váhu Európy vo svete. V skutočnosti sa globálny juh nezaujíma o boje v Európe v takej miere ako o konflikty na Blízkom východe. Rusko sa odvrátilo od Európy a začína sa orientovať na východ a na juh, pričom Európska únia si ešte stále neuvedomuje, aké to môže mať pre ňu v budúcnosti zničujúce následky. Nedávno skončený summit latinskoamerických a karibských štátov sa zmienil o vojne na Ukrajine iba okrajovo a aj to len v súvislosti, že odmietol dodávky zbraní do konfliktu. Vysoká predstaviteľka OSN pre otázky odzbrojenia Izumi Nakamicuová na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN 8. februára tohto roka upozornila na skutočnosť, že dodávky zbraní Ukrajine a Rusku vedú k eskalácii konfliktu a zvýšeniu civilného utrpenia. Prieskumy agentúry Ipsos ukazujú, že vôľa vojensky podporovať Ukrajinu klesá a že s posielaním zbraní súhlasí len 30 percent Talianov, 48 percent Nemcov a 52 percent Francúzov. Takmer 90 percent obyvateľov Českej republiky je podľa prieskumu agentúry Median pre Český rozhlas Radiožurnál za vyriešenie vojny na Ukrajine diplomatickou cestou. A najľudnatejšie štáty sveta a nastupujúci globálni hráči ako Čína, India, ale aj Bangladéš, Vietnam, Irán a ďalšie veľké krajiny vôbec nepodporujú postup Západu. Nie, takto jednotný hlas rozhodne nevyzerá.
Skutočnosť: Tento výrok slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá príhovor k 1. výročiu vojny na Ukrajine precítila viac ako prejav k 30. výročiu nezávislosti Slovenska, je neskutočná lož. Je veľmi jednoduché vyhľadať si postoje Spojených štátov, ktoré odmietali pred vojnou rokovať s Ruskom, hoci k tomu ruský prezident svojho amerického partnera do poslednej chvíle vyzýval. Rovnako už poznáme aj postoje Nemecka a Francúzska, ktoré boli síce garantom Minských dohôd, no podľa vyjadrenia bývalej nemeckej kancelárky Merkelovej a francúzskeho exprezidenta Hollanda ich nebrali vážne a snažili sa iba získať čas na vyzbrojenie Ukrajiny. Západ dlhodobo vyhrocoval konflikt s Ruskom, ktorý siaha hlboko do deväťdesiatych rokov minulého storočia, čo som už podrobnejšie analyzoval tu.
Skutočnosť: Rozumným ľuďom vari netreba vysvetľovať, že ide o primitívny argumentačný faul, ktorí prekvapujúco používajú aj zdanlivo inteligentní jednotlivci, ktorých inak rozhorčuje, keď niekto nadáva Zuzane Čaputovej do amerických agentiek. O akú suterénnu úroveň argumentácie ide, najlepšie pochopíme, keď si vymenujeme len zopár osobností, ktoré vyzývajú na mierové rozhovory a zastavenie dodávok zbraní: pápež František, XIV. Dalajláma, generálny tajomník OSN António Guterres, bývalý šéf americkej diplomacie a nositeľ Nobelovej ceny za mier Henry Kissinger, profesor Jürgen Habermas, profesor Jeffrey Sachs, profesor Noam Chomsky, profesor Janis Varoufakis, profesor John Mearsheimer, predseda Zboru náčelníkov štábov armády USA generál Mark Milley, bývalý predseda Vojenského výboru NATO generál Harald Kujat a mnohí mnohí ďalší. Ľudia, ktorí fakticky označia za ruských agentov hlavu katolíckej cirkvi alebo najvyššie postaveného amerického veliteľa, by sa mali dať liečiť. Je symptomatické, že od nich nepočujete žiadne racionálne argumenty, ale iba nadávky a urážky. Faktom zostáva, že väčšina z tých, ktorí kritizujú správanie západných vlád na Ukrajine, sa cítia byť súčasťou západnej civilizácie. Na rozdiel od militantných vládcov Západu však tvrdia, že súčasný postup je nesprávny. Rovnako ako sme to tvrdili v prípade Juhoslávie, Afganistanu, Iraku, Líbye či Sýrie a nemýlili sme sa.
Skutočnosť: To je taktiež bezočivá lož. Osobne si ju vyprosím. Mnohí z nás pomáhajú Ukrajincom ako vládzu. Len si z charity nerobíme okázalú živnosť ako napríklad Andrej Kiska. Slovensko je jednou z najaktívnejších krajín na svete pri pomoci Ukrajine. Ľudia poskytujú utečencom ubytovanie, posielajú Ukrajincom peniaze, potraviny, šatstvo, hračky, elektrospotrebiče, dokonca aj uhlie, drevo či benzín. Obviňovať nás, že nepomáhame, lebo im nechceme poslať ťažké zbrane na zabíjanie ľudí, je zlomyseľné nevďačné klamstvo. Nikto nepožaduje, aby sa Ukrajina vzdala svojej vlasti. Väčšina z nás podporuje znovuzískanie územnej celistvosti a nezávislosti Ukrajiny a úprimne to našim ukrajinským susedom želáme. Ibaže tí, ktorí rozmýšľame triezvo a opierame sa o skúsenosti a znalosti veci, neveríme, že sa toto všetko dá vybojovať vojensky. Naopak, sme presvedčení, že čím neskôr sa začnú mierové rokovania, tým menej Ukrajina získa, že to, čo mohla vyrokovať pred rokom, by bolo určite viac ako môže vyrokovať dnes, a to, čo vyrokuje o rok, bude určite menej ako to, čo môže získať diplomatickou cestou v súčasnosti. Na bojisku je patová situácia, ktorá si už teraz vyžiadala státisíce mŕtvych a nikam to nevedie, lebo vojenská prevaha Ruska je napriek najmasívnejšej vojenskej pomoci Ukrajine výrazná a jednoznačná. Musia všetci Ukrajinci umrieť na bojisku? Čo znamená ukrajinské víťazstvo? Chcete dobyť Moskvu? Vyvolať jadrovú vojnu? Ak by tu existovala otvorená racionálna diskusia, v ktorej chceme výmenou argumentov dospieť k riešeniu, a nie chápať spoludiskutujúceho ako nepriateľa, ktorého treba zničiť, možno by sme zistili, že máme rovnaký cieľ. Vrátiť Ukrajine slobodu a ukončiť jej okupáciu ruskými vojskami. Ibaže každý z nás má odlišné predstavy, ako to dosiahnuť. A my hovoríme, že jediný spôsob, ako donútiť jadrovú veľmoc opustiť Ukrajinu, nie je vojna, ale diplomacia. Keby vo vojne vo Vietname odmietli Kissingerovu kyvadlovú diplomaciu, zabíjajú sa tam dodnes.
Skutočnosť: Každá vojna je zločinom proti ľudskosti, ale pri hodnotení jej charakteru treba byť realistický. Civilné obete na Ukrajine tvoria podľa doterajších odhadov „len“ desatinu z celkového počtu mŕtvych. Vo vojne v Iraku to bolo presne naopak. To nesvedčí o tom, že by útoky na civilné obyvateľstvo boli cielené. Čo sa týka útokov na kritickú infraštruktúru, Spojené štáty takto začínali každú vojnu. Juhosláviu v roku 1999 vybombardovali tak, že 70 percent ľudí stratilo prístup k vode a elektrine. Ak chceme manipulovať s takým zavádzajúcim termínom ako „teroristický štát“, potom by musel slovenský parlament označiť touto nálepkou aj USA, Veľkú Britániu, Francúzsko či Taliansko a navyše sa ospravedlniť za podporu všetkých nezákonných vojen, keďže súčasné vojenské ťaženie Ruska je barbarské, ale nie bezprecedentné. V opačnom prípade nejde o nič iné ako o šovinizmus.
Skutočnosť: Keby to tak bolo, prečo to neurobil v roku 2014, keď Ukrajina fakticky nemala armádu a čakal, kým si ju vybuduje? Čo je to za logiku? Putin vo svojich prejavoch nikdy nenadväzoval na leninské sovietske myslenie, ale na cársku ideu. Pritom zástancovia tvrdej línie naozaj kritizovali ruského prezidenta, že Ukrajinu nenapadol skôr. Skutočnosť, že na ňu vtrhol len so 150-tisícovou armádou, svedčí skôr o tom, že takýto zámer nemal, lebo aj v Kremli muselo byť každému jasné, že totálna invázia na Ukrajinu zničí akúkoľvek nádej na zblíženie s Európou, ktorú vženie do náručia USA a zároveň ponechá Rusko čiastočne izolované a nebezpečne závislé od Číny.
Skutočnosť: Som naozaj alergický na to, keď sa nekompetentní politici hrajú na insitných historikov a účelovo dezinterpretujú význam historických udalostí. Odhliadnuc od toho, že kým ČSR bola opustená západnými veľmocami, Ukrajina dostáva najmasívnejšiu vojenskú pomoc v svetových dejinách a že okolo nacistického Nemecka sa na rozdiel od Putinovho Ruska nezhromažďovali vojská a vojenské základne – Nemci v českom a Maďari v slovenskom pohraničí mali na rozdiel od obyvateľov Donbasu zastúpenie v česko-slovenskom parlamente a zabezpečené kultúrne práva. Nehovoriac o tom, že česko-slovenská armáda nezabíjala sudetských Nemcov, čo sa nedá povedať o ukrajinskej armáde na Donbase. Podľa údajov vysokého komisára OSN pre ľudské práva zahynulo v tejto „neviditeľnej“ vojne (neviditeľnej pre Západ) v rokoch 2014 – 2015 3 393 civilistov, 4 641 vojakov ukrajinskej armády a 5 772 bojovníkov z radov povstalcov. „Genocída“ (ako tvrdia Rusi) to nie je, ale casus belli áno.
Skutočnosť: Tragikomicky falošné tvrdenie. Ak je to tak, prečo Západ rozhodol o ukončení vyjednávania, keď Ukrajina a Rusko boli už vlani v marci ochotní uzavrieť prímerie? A prečo Spojené štáty odmietli čínsky mierový plán ešte skôr, ako sa k nemu stihli vyjadriť Ukrajinci? Pritom nijaký iný reálny plán momentálne nie je na stole – to, čo predložil Volodymyr Zelenskyj, nie je mierový plán, ale vojnový cieľ.
Skutočnosť: Pacifizmus znamená radikálne odmietnutie akéhokoľvek mocenského a štrukturálneho násilia. Čeliť agresii takýmto principiálnym postojom si v skutočnosti vždy vyžadovalo obrovskú odvahu, vnútornú silu a statočnosť. Ľudia, ktorí sa vzopreli militarizmu uprostred krvavého násilia – či už to bol Petr Chelčický, Lev Nikolajevič Tolstoj, Mahátmá Gándhí, Nelson Mandela alebo hoci aj náš Michal Miloslav Hodža, Albert Škarvan či Ján Maliarik – boli vystavení krutému prenasledovaniu, väzneniu i teroru. Sú úctyhodným duchovným predvojom sveta, na ktorý civilizácia ešte nedozrela. Obvinenia z nedostatku vlastenectva sú absurdné. Jednak preto, že to hovoria kultúrne vykorenení ľudia ako Rastislav Káčer alebo Michal Šimečka, ktorí rýdzim vlastenectvom vždy pohŕdali a objavili ho až v súvislosti s americkými imperiálnymi záujmami a ukrajinským nacionalizmom. No predovšetkým, používať v súvislosti s odmietaním násilia v 21. storočí slovník o dobrých a zlých vlastencoch oživuje tie najtemnejšie tradície totalitárneho myslenia. Americký psychológ Gustave Gilbert pracoval v roku 1945 pre Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu ako väzenský psychológ. Po návrate do Spojených štátov napísal knihu Norimberský denník (1947), v ktorej zaznamenal okrem iného odpoveď Hermanna Göringa na otázku, ako sa podarilo dosiahnuť absurdný súhlas drvivej väčšiny nemeckej verejnosti s nacistickými vojnovými aktivitami. Göring odpovedal: „Prirodzene, prostí ľudia vojnu nechcú. Ani v Rusku, ani v Anglicku, ani v Amerike a z rovnakého dôvodu ani v Nemecku. V tomto smere nie je nijaký rozdiel medzi diktatúrami a demokraciami. Podstatné však je, že ľudia napokon vždy poslúchnu rozkazy vodcov. Je to jednoduché. Všetko, čo musíš urobiť, je povedať, že im hrozí nebezpečenstvo a obviniť pacifistov z nedostatku vlastenectva a ohrozovania vlasti. To spoľahlivo zaberie v akejkoľvek krajine.“Azda nastal čas spýtať sa obhajcov predlžovania a eskalácie vojny, či sa inšpirovali nacizmom.
Skutočnosť: Týmto výrokom minister zahraničných vecí Rastislav Káčer nielen hrubo skreslil realitu, ale aj primitívne urazil Slovákov. 40 000 mladých ľudí, ktorí odopreli vykonať mimoriadnu vojenskú službu, neodmietlo brániť svoju vlasť, ale bojovať za cudzie záujmy. To je dosť zásadný rozdiel a ak pán minister nevie, kde je jeho vlasť, je to jeho problém. Okrem toho nie je pravdou, že Ukrajinci nechodia na úrady, aby odmietli bojovať za svoju vlasť. Naše občianske združenie Zjednotení za mier je v kontakte s Ukrajinským hnutím pacifistov, ktoré zastupuje tisíce Ukrajincov, ktorí sú vystavovaní násilným odvodom. Jeho výkonný tajomník Jurij Šeljaženko pripomína, že nútená vojenská služba je toxickým pozostatkom militarizmu Sovietskeho zväzu. Ukrajina nerešpektuje výhradu vo svedomí ani v čase mieru napriek tomu, že ju k tomu niekoľkokrát vyzval Výbor OSN pre ľudské práva. Bez tohto militarizmu by Putin nedokázal ospravedlniť svoju agresiu a Zelenskij svoje plány poraziť Putina aj za cenu utrpenia a smrti státisícov mierumilovných ľudí. Ukrajinská pohraničná stráž zadržala do týchto dní vyše 8 000 mužov, ktorí sa pokúsili ujsť pred násilnými odvodmi. Desiatky z nich sa utopili v rieke Tisa alebo zamrzli v Karpatoch. Podľa Šeljaženka sa ukrajinská militarizovaná kultúra hlási k Západu, no pohŕda kultúrou mieru, ktorá je základom demokratických hodnôt. Preto ukrajinskí pacifisti právne zastupujú odmietačov vojenskej služby, napríklad 46-ročného praktizujúceho kresťana Vasilija Aleksejenka, ktorý bol odsúdený na rok väzenia za vernosť princípu „nezabiješ“. Alebo pacifistu Andrija Vyšneveckého, ktorého z ulice v Odese násilím odvliekli priamo na front. Zorganizovali aj kampaň na podporu 20 000 odporcov svedomia a dezertérov v Bielorusku, ktorí odmietajú zabíjať Ukrajincov. Odsúdili žiadosť Kyjeva o zakázanú kazetovú muníciu, ktorú označili za hanbu a stratu dôležitých morálnych základov spoločnosti.
Je toho iste viac, ale podstatné je, aby sme vrátili verejnú diskusiu do roviny faktov a overiteľných tvrdení a nešírili nepodložené obvinenia a bludy, ktoré nikto nehovorí. Vyčistením diskurzu od týchto klamstiev, dezinformácií a zavádzajúcich vyhlásení zvyšujeme šancu, že sa naše rozhovory dostanú do vecnej roviny a prispejú k spoločenskému zmieru a dohode na efektívnom riešení situácie.
Zdroj: casopisargument.cz (1), (2), (3), (4)
Od môjho priateľa z Bratislavy, ktorý pôsobí v užšom kruhu Roberta Fica, šéfa slovenskej vlády,…
Situace se vyhrotila v závěru jeho premiérství, kdy slovenské progresivistické síly začaly dramatick útočit na…
„Posledné dni a tlačové konferencie nám však ukázali, že niektorí politici jednoducho nie sú schopní…
Dlhodobé rozdeľovanie a nálepkovanie ľudí, zasievanie nenávisti ktoré začalo radikalizáciou kovidových opatrení sa stalo vyskúšanou zbraňou.…
Vodca kyjevského režimu uviedol, že Ukrajina sa teraz nachádza v "nezmyselnej situácii" v dôsledku postoja…
Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov medzitým prirovnal západné elity k delikventnej mládeži a…