Americké Zjavenie Pána

Alistair Crooke, The Altworld. Predkladám preklad uvedeného článku, ktorý popisuje názor autora na ďalší vývoj v USA a v Európe, na základe pohľadu na nedávne zmeny a udalosti.  Článok je z decembra – z Troch Kráľov, preto ten titulok. Preložil som to jednoducho preto, že ma to naozaj zaujalo, a možno to hodnotí stav (a výhľad?) EÚ a USA pravdivo, čo sa postupne ukáže.

Ten baldachýn ako deka ktorý prikrýva zemeguľu, zvaný TINA (skratka There Is No Alternative – iná alternatíva neexistuje), sa trhá. Materiál sa trhá vo švíkoch.  Týmito slovami začína článok autora a odvoláva sa na zjavne sfalšované prezidentské voľby v USA. Výsledkom je tzv. Red America – Červená Amerika – politické strany majú priradené farby – Demokrati sú červená a Republikáni modrá.

Čo ďalej?  No, Červená Amerika – či už správne, alebo zle  – uvidí, že 20. Január sa môže prejaviť ako akýsi „koniec trasy“ pre nich. 80% Republikánov verí, že voľby boli ukradnuté; že kritické senátorské preteky v štáte Georgia budú pravdepodobne tiež „ukradnuté“; že likvidácia malých a stredných biznisov prostredníctvom lockdownu bola vopred pririavená stratégia na ďalšiu konsolidáciu Oligarchov Big Businessu; a že v konečnom stave Červení Američania budú stáť pred ‘zrušením – cancellation’ prichádzajúcim prebudeným – woke – ‘mäkkou totalitou – soft-totalitarianism’, pod taktovkou Big Tech. Toto je ich perspektíva  – ich odhalenie Zjavenia. Je to, mierne povedané , pochmúrne (bleak). Poznámka: slovo „woke“  je novo používaný negramatický tvar pre „prebudený“, prebudiť sa je „wake up“.

S takýmto temným očakávaním stojacim pred Červenou Amerikou, reč sa zvrtla smerom k secesii alebo separácii  (hoci zatiaľ nie k rozvodu) – tí optimistickejší si predstavujú usporiadanú dohodu, ktorá umožní Červenej a Modrej Amerike nájsť politický životný priestor, zároveň uznávejúc praktické väzby geografie, obchodu, meny, dlhu, diplomacie a vojenskej sily. Ale mnohí očakávajú pomstychtivú represiu, a žiadnu slušnosť.

Avšak odtrhnutie , ako také, je nepravdepodobné – a ak by prišlo k pokusu, asi by skončil zle. Avšak separácia sa už odohráva malým, ale faktickým spôsobom: Zmeny bydliska (hovoria realitní makléri) sú motivované v prvom rade prevládajúcou ‘farbou’ susedstva z ktorého odchádzajú, ako aj „farbou“ cieľového susedstva (t.j. Červená alebo Modrá), ako sa Amerika rozdeľuje na dva ‘kmene – tribes’.

A mnohé Americké (a západné) mýty o Americkej identite a politike ležia v troskách na zemi.  Mnohí sú ešte v stave šoku. Predstavovali si svoje voľby ako čosi posvätné. Predstavovali si súdy ako  arbitrátorov. A nikdy si nepredstavovali  že uvidia ako je Prezident USA tak zosmiešňovaný a ponižovaný zo strany MSM (mainstreamové médiá). Realita pribehla ako facka.

A  áno – TINA sa skončila; trh alternatív je teraz otvorený pre biznisy. Reťazová reakcia z tohto nečakaného šoku Amerického Zjavenia pretečia vodopádom do Európskej Únie (hoci Európania v súčasnosti prikladajú  Nelsonovo (to slepé) oko k ďalekohľadu), a Európske médiá sú komplicmi v jednoducho ingorovaní čohokoľvek, okrem historiek o realite od Big Tech.

Ale oveľa viac ako toto, trhlina v tej utláčateľskej TINA pokrývke umožňuje ostatným civilizačným systémom (civilisational-states) asertívne odmietanie kritiky, alebo politík, ktoré sa používali ako zbrane proti ich hodnotovým systémom. Ak Red America môže obsulútne odmietať „woke“ hodnoty, a naopak, prečo by nemali ostatné civilizácie odmietnuť západné Osvietenecké hodnoty?

Toto sa už deje: ako Maďarsko úspešne skrotilo EU vo veci ich špeciálnych hodnôt (ktorými  progresívny Brusel pohŕda ako neliberálnymi), a ako sa Čina jasne vyjadrila, že obchodné vzťahy s Pekingom prídu len vtedy, keď Európania prestanú signalizovať svoje cnosti na iných.

Či USA boli demokraciou v nejakom užitočnom význame pred Trumpom bolo predmetom  veľkých debát. Štúdia z roku 2014 dospela k záveru, že ekonomická sila je teraz natoľko koncentrovaná v rokách maličkej kliky  bilionárskych-oligarchov, že nahromadili virtuálne nenapadnuteľnú politickú moc, a nenechali prakticky žiadnu (next-to-no) moc v rukách nikoho iného. Správa to uzavrela tým, že USA pripomínalo skôr oligarchiu ako funkčnú (fungujúcu) demokraciu. Komunikačná represia Big Tech počas posledných mesiacov bolestivo vtlačila do hĺbky  pointu nevyzvateľnej (unchallengeable) inštitucionálnej moci – polovici Ameriky.

A však tú debatu o tom, kedy sa demokracia USA stratila,  urobili absolútne zastaralou nové reality éry Covidu: Kombinácia udržovaných lockdownov; zánik malých biznisov; a masívna štátom nariadená pandemická podpora tečúca primárne ku korporátnym elitám, zanechala týchto oligarchov, spolu s ich kamošmi zo Silicon Valley a Wall Street, ešte viac v zákopoch, s doslova nenapadnuteľnou ekonomickou a politickou mocou.

A to nás privádza k Európskej Únii. Perry Anderson, v dlhom „forenznom“ skúmaní s titulom Ever Closer Union – Stále Bližšia Únia, detailizuje ako Európa zmenila kurz smerom k identickému oligarchickému cieľu – destination – so zahrnutím všetkých tých istých patológií, ktoré sú teraz prítomné v USA:

“… Ona [tá EU] nie je, zjavne dostatočne, parlamentnou demokraciou, postráda oddelenie medzi akousi vládou a akousi opozíciou, súťaž medzi stranami o úrady, alebo zodpovednosť voči voličom. Nie je tu ani  separácia medzi výkonnou a legislatívnou mocou, podľa Amerických hraníc; ani spojenie medzi nimi, podľa Britských alebo Kontinentálnych hraníc, pri ktorých je výkonná moc zverená zvolenou legislatívou, voči ktorej tá výkonná ostáva zodpovedná.

“Skôr tu platí opak: nezvolený výkonný – exekutívec – má monopol legislatívnej iniciatívy, zatiaľčo súdna moc, ktorá si pridelila pozíciu nezávislosti na akomkoľvek konštitučnom audite alebo kontrole, vydáva rozhodnutia ktoré sú prakticky nezmeniteľné, bez ohľadu na to, či sú v súlade s dohodami, na ktorých sú nominálne založené. Pravidlá Únijných jednaní – proceedings – , bez ohľadu na to, či im predsedajú sudcovia, bankári, byrokrati, zástupcovia, alebo predsedovia vlády, sú tajné vždy keď je to možné, a ich výstup (je vyhlasovaný že) reprezentuje jednomyseľnosť.”

V do oka bijúcej paralele ku novšiemu priebehu právnych udalostí v USA, Anderson poznamenáva, že Európsky Súdny Dvor, ang. skratka ECJ, je “dvor [jeho sudcovia nie sú volení, jeho rokovania tajné], s agendou ktorá nezodpovedá zámerom jeho zakladateľov, vnímajúci sám seba ako ‘ani ako strážca práv členských štátov, ani ako neutrálny arbiter medzi  štátmi a Spoločenstvom, ale skôr ako hybná sila integrácie”. (Toto blízko korešponduje so sťažnosťami podanými proti súdnym aktivitám Najvyššieho Súdu USA, v súvislosti s Ústavou. Aj tu boli podporované integrácia a koncentrácia).

“Postoje ECJ vo veci nadradenosti Spoločenstva nad domácim prostredím, ani nehovoriac o konštitučných zákonoch,  nemá žiadnu oporu v „Rímskej dohode (tiež EEC Zmluva, 1957)“ , ktorá mu zaručila len práva  súdneho preskúmania len – výlučne – ‘vo vzťahu na akty Inštitúcií EÚ’, nie tie členských štátov“. 

“A predsa, v praxi, toto je presne to, čo si teraz ten súdny dvor berie na starosť ako rutinnú činnosť –    X pracujúc ako keby ‘rámec zmluvy, ako zásadné kritérium vo veci vnútornej konštitucionality celej EU inštitucionálnej aktivity Xnikdy naozaj neznamenal to, čo [tá Rímska Zmluva] tak jasne vyhlasuje’.”

Opäť – tak ako v USA – táto ECJ právna ‘aktivita’ nastavuje nové pravidlá, hodne za rámce ‘Dohody – Treaty’, bez mandátu, bez legislatívneho uvedenia v platnosť (validation), alebo aspoň informovania  elektorátov – voličskej základne – Európy.

Súčasný prezident ECJ, Belgičan Koen Lenaerts, explicitne popísal integracionistické ambície tohoto Dvora. Jeho slovami: ‘There is simply no nucleus of sovereignty that the member states can invoke, as such, against the Community’ – Jednoducho neexistuje nijaké jadro suverenity, ktoré členské štáty môžu uplatniť, ako také, proti Komunite. Cieľom Dvora je ‘ten istý praktický výsledok ako ten, ktorý by sme dostali cez priame zrušenie platnosti zákonov členských štátov – the same practical outcome as the one that would be obtained through a direct invalidation of member state law’. (Tu je paralela so Súdmi v USA, ktoré  odmietajú akékoľvek procesy kvôli rozporom medzi tými päťdesiatimi spolu-suverénnymi štátmi USA pre neústavné praktiky).

Opäť, nasledujúc trasu USA, keď boli konfrontované s ‘’’[19]68 Woodstock aktivizmom’ ktorý vyzeral že ohrozuje ich ekonomické záujmy – USA Big Business jednoducho nastavil ten K-Street lobbying „priemysel“, ktorý dnes  vlastne (effectively) píše skoro všetky legislatívy pre Kongres (writes almost all Congressional legislation) (K-street je ulica v centre Washingtonu). EU – ako by sa očakávalo (duly) – nasledovala aj v tomto: “Brusel sa rýchle stal magnetom pre korporátnych právnikov a investorov z Ameriky, ktorí hľadali príležitosti na trhu, a priniesli  so sebou očakávania a praktiky silnej federácie”.

Títo si rýchle vytvorili úzke vzťahy s podstatným počtom ambicióznych Belgických komerčných právnikov, ktorí, plne využívajúc skutočnosť že ECJ forsíruje  “‘ zabehnutú a kozistentnú stratégiu   (policy) presadzovania Európskeho federalizmu’ … a ktorý interpretoval ‘zákazy diskriminácie proti zahraničným firmám tak široko’ že ‘skoro každé národné [napr. členského štátu] nariadenie (regulation) by mohlo byť chápané ako prekážka v prístupe na trh …’”. Takto, uzatvára Anderson, “ECJ v praktickom dôsledku (effectively) zobral členským štátom ‘moc ktorou by mohli určiť hraničnú čiaru medzi verejným a súkromným sektorom, trhom, a štátom’”.

V Bruseli je dnes okolo 30,000 registrovaných lobbyistov – to je viac ako dvojnásobok počtu, ktorým je zamorený Washington, odhad je púhych 12,000. V Bruseli, 63% sú korporátni a „konzultanti“ lobbyisti, 26% je ich z NGOčiek, 7% od „think tanks“ a 5% mestských (municipal). “Možnosť, že by  Európska exekutíva mohla odolať infekcii z výparov tejto bažiny, je nepravdepodobná”, píše Anderson.

Ale v tomto je háčik: úmyselné odpájanie politického procesu od spoločnosti. Európska Integrácia Christophera Bickertona má svoj podtitulok, ktorý sa zdá nevýrazný: Od Národných Štátov ku Členským Štátom. Každý má predstavu o tom, čo je národný štát, a mnohí vedia že 27 krajín sú (po odchode UK) ‘členské štáty’. Aký je konceptuálny rozdiel medzi nimi?

Tu je Bickertonova definícia stručná a výstižná: ‘Koncept členského štátu vyjadruje podstatnú  (fundamental) zmenu v politickej štruktúre štátu: Ako horizontálne väzby medzi národnými  exekutívami nadobúdajú precedenciu nad vertikálnymi väzbami medzi [národnými] vládami – a ich vlastnými spoločnosťami’. Spojenie medzi 27 elektorátmi a politickým procesom je takto pretrhnuté (severed).

Zhruba ku koncu Studenej Vojny v roku 1990, Európske exekutívy už mali konsolidovaný tento prechod na členskú-štátnosť, keď intervenovala kríza: Euro – ďaleko od toho aby bolo prinieslo obnovenie rastu a prosperity – ponorilo Taliansko do predĺženej stagnácie a regresie, a stiahlo celú  Eurozónu ako celok do zmätku. Vtedy reakcia EU bola neuvoľniť tie korzety ‘členstva – member-hood’ (vyzerá v tom zápise s pomlčkou ako slovná hračka, lebo hood je kapucňa), ale namiesto toho ich ešte viac utiahnuť. Dnes, reakcia na pandémiu  – ktorá presne zvýraznila Európsky nedostatok solidarity a kompetentnosti – opäť vytiahol na svetlo tie mantry ‘stále tesnejšej Únie’ a ‘solidarity’.

Južný pás Európskych štátov však stále platí cenu za zle vymyslenú menovú úniu, ktorá sa už dnes nedá zvrátiť (reverse).  Pretože, dokonca aj ak menová únia, pri absencii fiškálnej alebo politickej únie, bola obrovská chyba, rozpustenie Eurozóny ostáva niečím, čo žiaden mainstreamový Euro-politik nevníma ako prípustné  (feasible). Ale, ak by nastal druhý „big shock“ (porovnateľný s dopadom Veľkej Finančnej Krízy (roku 2008)) a udrel na systém – ako, napríklad, cez pokračujúce  lockdowny spustením poklesu (depression) – Európsky projekt by musel byť radikálne prebudovaný zdola hore – alebo zahodený.

To je tá ‘pasca’ v ktorej je Európa – nemôže sa ani pohnúť vpred, ani späť. Rozhodnutie EU zachrániť spoločnú menu radšej ako ju rozobrať, vytvorilo ekonomicky  represívny – utlačovateľský – a politicky autoritársky Euro režim, ktorý bol obrovsky kontra-produktívny. “Vnútením členským štátom, ktoré mali problémy, aby prijali  fiškálne šetrenie a internú devalváciu, znížiť náklady na prácu, spolu s trvalým tlakom na zníženie príjmov z miezd, sociálnych transferov a verejných transferov, oficiálna politika bola totálne postrádajúca demokratickú legitimitu”, tvrdí Fritz Scharpf.

“V sumári”, uzatvára naoniec Anderson, “usporiadanie, alebo systém (order) Únie je usporiadaním oligarchie … Nanešťastie, demokracia na úrovni EU (EU-wide democracy) neexistuje , a tie reformy  prijaté od krízy v roku 2008 – banková únia, prísnejší  dohľad,  – urobili Úniu viac technokratickou,  menej zodpovednou, a vzdialenejšou od Európskych elektorátov”.

Ale nepriniesol ‘ten Projekt’ – popri tých chybách – mier do Európy? Je samozrejme pravda, že po roku 1945 už neexistovalo žiadne riziko ďalšieho výbuchu nepriateľstva medzi Nemeckom a Franvúzskom, alebo akoujoľvek inou krajinou Západnej Európy, pretože Studená Vojna urobila celý región Americkým bezpečnostným protektorátom. 

A, presne ako v prípade USA (teraz jasne viditeľné, po 3. Novembri), smerovanie Únie ku ‘stále užšej Únii – ever closer union’ a k  oligarchii, vytvorilo podobné vredy rozdelenia cez Európske politické telo. Konflikt  (strife – aj zvar) je ekonomický, kulturálny a politický. Európa má pe has two economies and theydve ekonomiky, a tie rýchle divergujú; robia rozličné práce, v rozličných priemysloch, na rozličných miestach, za rozličné platy. Elity a tí čo nemajú – The elites and the have-nots.

Na jednej strane, Brusel sa tesne drží toho svojho rázne  svetského , a ‘progresívneho’ pohľadu, zatiaľčo na druhej strane, značná časť Európanov (a niektoré členské štáty), sa hlasne držia tradičnejšieho, duchovnejšieho a kultúrneho charakteru. A, ako sa Brusel stáva viac orientovaným na   tech-vedený ‘Veľký Reset – Great Re-set’, tieto elity žijú v svete, ktorý je úplne „rozvedený“ so svetom väčšiny pracujúcich Európanov – dve oddelené a odpojené (neprepojené) reality, v skutočnosti. A ako   Európska zlosť vzrastá pri lockdownoch – a pri deštrukcii malých a stredných biznisov (presne ako v USA ľudia sa posúvajú od stavu keď sú finančne žmýkaní, do stavu keď sú hladní).

Amerika môže byť na hranici svojho ‘momentu oddelenia – de-coupling moment’ – v šoku zo surového odhalenia toho, akou nedemokratickou sa Amerika stala; akými nevyzvateľnými sa stali ich oligarchovia a inštitúcie (jej Zjavenie  inými slovami). Vnútorne to tušili; ale zrazu, náhle, ostro – ako prasknutím lámaného kryštálu – stalo sa to ako osvietením vedomia všetkým jasnél.

Európske elity predstierajú, že to neregistrujú, opakujú, že to sa všetko čoskoro vráti ‘do normálu’ pri  Bidenovej Administrácii; že starý vzťah s Demokratickou Stranou bude obnovený. Európa nikdy nemala vzťah s Amerikou ako taký – Brusel bol vždy Európskym ramenom  Amerického ‘Blue State’, ku ktorému bol prirastený bokom – ako Andersonov popis tých EU ‘acquis’ – čo EÚ získala – potvrdzuje všetky atribúty neohrozenej moci. Ale, nie je tu nič ‘normálne’; žiadna slušnosť; žiadna ‘spolupráca cez uličku’ vo Washingtone, ku ktorej by Európa mohla zdieľať svoj ‘návrat’ s  Harris-Biden Administráciou.

Veľké ‘domino’ spadlo: Červená Amerika; a Brexit je druhý. Verí niekto, že toto Americké zjavenie; tieto vybuchnuté Americké mylné predstavy, nechajú Európu nedotknutú? Alebo, že iné štáty si to nevšimnú tiež, a nepochopia z toho že minulá potreba predkladať svoje kultúry pred morálne posúdenie Európy skončila? 

10. Decembra, Rush Limbaugh, známy Americký konzervatívny politický show hostiteľ , povedal: “Ja si v skutočnosti myslím, že my smerujeme ku secesii. Vidím stále viac a viac ľudí ako sa pýtajú  ‘Čo vlastne my máme spoločné s ľuďmi čo žijú v, napríklad, New Yorku?’”

Ako dlho ešte bude trvať, kým sa Európania všeobecnejšie opýtajú, ‘Čo my máme vlastne spoločné s tými technokratmi čo fungujú v Bruseli?’

Ivan Hečko

Slovanské Noviny

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na rozvoj a propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí. 

Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.

IBAN: LT90 3250 0868 2837 7659 BIC: REVOLT21 do poznámky prosím uviesť “dar„

ďakujeme

Vyhlásenie: 

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu zna redakcia@slovanskenoviny.sk

UPOZORNENIE

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.