Ako a prečo USA upevňujú svoju neokoloniálnu moc nad Ukrajinou

Washington má väčšiu kontrolu nad kyjevským režimom, zriaďuje svoje vlastné vojenské velenie, zvyšuje prítomnosť mnohých mimovládnych organizácií podporovaných zo zahraničia, ako aj vysiela amerických firemných poradcov a zástupcov.

Ukrajina nebola nikdy vnímaná ako mimoriadne suverénna krajina. V roku 2014 sa však akékoľvek zdanie nezávislosti definitívne stratilo, keď politický Západ využil neonacistické prvky ukrajinskej spoločnosti na dosadenie súčasného kyjevského režimu.

Európska únia aj Spojené štáty mali na Ukrajine záujmy, aj keď trochu odlišné. Zatiaľ čo EÚ považovala Ukrajinu za dokonalú príležitosť výrazne rozšíriť svoju oblasť neokoloniálneho vykorisťovania, USA to považovali za neporovnateľnú strategickú páku voči Rusku.

S Ukrajinou pod pevnou kontrolou Washingtonu by bol koncept vzájomne zaručeného zničenia (MAD) vážne narušený tým, že by USA získali jasnú výhodu, čo by prinútilo Rusko buď účinne kapitulovať, alebo eskalovať.

Stratégovia Pentagonu boli s týmto obratom udalostí obzvlášť spokojní, bez ohľadu na to, koľko odborníkov z obdobia studenej vojny, bývalých vojenských a vládnych predstaviteľov neodporúčalo tento extrémne nebezpečný, takmer samovražedný prístup .

Ruský establišment si uvedomil, že ak by sa to stalo, bol by zahnaný do kúta. Moskva sa rozhodla rázne konať a vojenskou operáciou vytlačiť NATO ďalej od jej západných hraníc, ako aj zabrániť úplnej strate Doneckej a Luganskej ľudovej republiky.

Ruská intervencia dokázala, že sily kyjevského režimu, aj keď výrazne rozšírené a modernizované, sa nevyrovnajú moskovskej superveľmocnej armáde. Politický Západ videl, ako rýchlo sa jeho projekt v Kyjeve rozpadne, a zareagoval tak, že poslal zbrane v hodnote miliárd dolárov a zmobilizoval svoju masívnu propagandistickú mašinériu na vytvorenie obrazu „ukrajinských obrancov bojujúcich proti úplne nevyprovokovanej brutálnej invázii Ruska“.

Ruské BTG (práporové taktické skupiny) prevzali kontrolu nad veľkými územiami v priebehu niekoľkých dní, pomohli tak vytvoriť bojové pole podľa predstáv Moskvy a pripravili pôdu pre najdôležitejší aspekt vojenskej intervencie – demilitarizáciu.

Keď sa boje začali meniť na klasický príklad opotrebovacej vojny, politický Západ si uvedomil, že Rusko určite zvíťazí. USA a NATO pochopili, že iba neustále dodávky zbraní môžu udržať sily kyjevského režimu nad vodou.

Napriek tomu, že sa západná propagandistická mašinéria snažila vykresliť tieto zbrane ako nové „wunderwaffen“, skúsenosť neonacistickej junty s bojom proti ruskej armáde s uvedenými zbraňami vykreslila oveľa menej lichotivý obraz.

V snahe vyriešiť problém neschopnosti kyjevského režimu sa USA rozhodli prevziať ešte väčšiu kontrolu nad situáciou a nad tým, ako sa využívajú vojenské prostriedky vyslané politickým Západom.

To premenilo Ukrajinu, ktorá je už teraz ukážkovým príkladom americkej neokolonialistickej zahraničnej politiky, na takmer priamu americkú kolóniu. Toľko propagovaná ofenzíva v Chersonskej oblasti to dokonale ilustruje.

Ofenzíva nielenže zlyhala skôr, ako vôbec začala, ale je tiež jasné, že USA ju potrebujú oveľa viac ako samotný kyjevský režim. Neonacistickej junte chýbajú vojaci, zbrane a logistika, aby mohla spustiť akúkoľvek rozumnú ofenzívu. Ruská armáda má navyše vzdušnú prevahu, takže každý takýto pokus je prinajlepšom samovražedný.

Napriek tomu Spojené štáty a predovšetkým nepokojná Bidenova administratíva zúfalo potrebujú čo i len zdanie víťazstva, keďže do strednodobých volieb sú už len mesiace.

Americká vláda musí ukázať, aká „úspešná“ je jej politika na Ukrajine.

Problém je v tom, že na vytvorenie ilúzie úspechu neexistuje nič dobré. Súčasné globálne postavenie USA spolu s čoraz zložitejšou domácou situáciou predstavuje významnú hrozbu pre Demokratickú stranu, ktorá zúfalo potrebuje čokoľvek, aby ukázala, že politika Bidenovej administratívy, domáca aj zahraničná, je pre USA výhodná.

Na dosiahnutie tohto cieľa USA „zvyšujú svoju prítomnosť“ na Ukrajine . Predstava, že jej peniaze budú spreneverené skorumpovanými predstaviteľmi kyjevského režimu a jej „smrtiaca pomoc“ predávaná na čiernom trhu , je pre Bidenovu administratívu obzvlášť nepríjemná, pretože to veľmi pravdepodobne spôsobí ešte viac problémov a ešte viac poškodí už aj tak vratkú povesť súčasnej vlády USA, nehovoriac o negatívnych dôsledkoch pre jej politiku na Ukrajine.

Vyriešiť tento problém a keďže nie je spokojný s „vojenskými úspechmi“ síl kyjevského režimu USA zriaďujú vlastné vojenské velenie, ktoré bude kontrolovať priebeh vojenských operácií vedených silami „neonacistickej junty“.

To zahŕňa aj distribúciu a používanie amerických a iných západných zbraní dodávaných silám kyjevského režimu.

Zmeny v politike sa netýkajú len armády, ale aj vládnych inštitúcií. Uplatňovanie ešte väčšej kontroly nad činnosťou vlády kyjevského režimu, zvýšenie prítomnosti mnohých mimovládnych organizácií podporovaných zo zahraničia, ako aj vyslanie amerických firemných poradcov a zástupcov, to všetko sú opatrenia, ktorých cieľom je posilniť neokoloniálnu moc USA.

Takto sa režimu odoberá aj miestne operatívne rozhodovanie a odsúva sa na americkú ambasádu v Kyjeve. Je to práve táto neokoloniálna politika (takmer kópia tej, ktorá sa vykonáva v Afrike, Latinskej Amerike, na Strednom východe atď.), ktorá tlačí ukrajinský ľud do zdĺhavého a krvavého konfliktu s Ruskom, ktorý nemôžu vyhrať.

Drago Bosnic

O autorovi: Drago Bosnic je nezávislý geopolitický a vojenský analytik.