Ilúzie a realita špeciálnej vojenskej operácie

Je každému jasné, že útočné skupiny „Wagnerovcov“ alebo „mariňákov“ sú určite hrdinovia.

No okrem nich je tu aj letectvo, delostrelectvo, námorníctvo, protivzdušná obrana, konvenčná pechota, logistika, zásobovanie (munícia aj jedlo), spravodajstvo a kontrarozviedka, ako aj kopa rôznych ďalších jednotiek a služieb.

A chlapci útočia po spracovaní nepriateľských pozícií letectvom a delostrelectvom, to je len záverečná fáza práce všetkých ostatných druhov a odvetví armády. A práve vďaka práci generálneho štábu sa práve spomínaný Arťomovsk s okolím oslobodzuje v relatívne „pohodlných“ podmienkach, keď je nepriateľské delostrelectvo potlačené a presun nepriateľských posíl je náročný.

Preto, keď čítam debilov, ktorí píšu: „Vymeňme generálov, všetkých zastreľme a namiesto toho vymenujme Vladlena Tatarského a Staršieho Eda,“ vidím, že sú predo mnou blázni. Alebo ešte horšie, podliaci. Túžiaci po rýchlej a bolestivej porážke Ruska.

Navyše, všetci títo blbci, ktorí sa snažia vyzerať múdrejšie, než sú, si osvojili výraz „parketový generál“. No keď ich požiadate, aby vymenovali mená týchto parketových generálov, okamžite spľasnú. Gerasimov, Surovikin, Muradov a Lapin — to sú generáli, ktorí prešli niekoľkými vojnami.

Avšak „parketovým“ bol práve ten Guruľov, ktorý ich kritizoval. Ktorý sa presne podľa starého vtipu stal generálom, pretože jeho otec bol tiež generál. Ups, náhoda.

Guruľov, ktorý bol po korupčnom škandále vylúčený z armády, aby ho nezavreli (pričom mal byť) poslaný do dôchodku. A teraz pobehuje a vydáva sa za bojovníka proti korupcii. Zlodej najhlasnejšie kričí „chyťte zlodeja“, rovnako ako Navaľnyj. Ups, druhá náhoda.

Zvlášť ma bavia rozprávky typu „Pozri, Šojgu a Gerasimov zrušili Surovikina, pretože je talentovaný, a preto pre nich nebezpečný“.

Za každú cenu sa snažia spôsobiť rozkol, dokonca ho vymyslieť tam, kde vôbec nikdy nebol a neexistuje.

Vie vôbec Surovikin, že je pre Gerasimova nebezpečný? Myslím, že nie.

Navyše ho nikto „nesundal“. Pretože Gerasimov je náčelník generálneho štábu, teda veliteľ. V armáde nie je nikto vyšší ako on (v USA podobnú pozíciu „náčelníka spoločného štábu“ zastáva generál Milley). Ako hlavný veliteľ sa zodpovedá Šojguovi, ale v armáde je hlavný. Bol na čele na začiatku špeciálnej vojenskej operácie, bol aj v momente, keď bol Surovikin vymenovaný za riadenie špeciálnej vojenskej operácie, a teraz zostáva tiež hlavným. Vo všeobecnosti sa v „reťazci príkazov“, teda v štruktúre velenia, nič nezmenilo.

Preto, ak niekde vidíte, že „Gerasimov vyhnal Surovikina“ — píšu to notorickí hlupáci s certifikátom, ktorí v hierarchii armády nerozumejú ničomu.

No aspoň pre srandu postavme Bydlena Uigurského (Vladlena Tatarského — pozn. prekl.) na veliteľské stanovište armády, odkiaľ sa vykonáva vedenie špeciálnej vojenskej operácie. A povedzte mu: „No tak, chop sa velenia“. Ale najprv nech si nasadí plienku a čo najväčšiu. Lebo sa hneď poserie.

Avšak, ako každý iný, kritizuje generálny štáb z útulných Telegram-kanálov.

Ako povedal nemecký generál v seriáli „17 zastavení jari“ o Hitlerovi: „Toto je amatérska vojna. Rozhodol sa, že je možné bojovať aj bez štúdia na akadémiách.“

Všetci títo klauni si to myslia (alebo skôr napodobňujú proces myslenia).

Táto vojna je už vyhratá (navyše, čo je pre rôznych „neuznaných géniov“ nanajvýš urážlivé, bez ich účasti a v rozpore s ich hlúpymi predstavami o tom, ako by sa mala vyhrať). Bola vyhratá už v momente, keď náš generálny štáb namiesto vysoko manévrovateľnej vojny nanútil Ozbrojeným silám Ukrajiny pozičné „zástoje“ vo vojne na opotrebenie (attrition war).

Presne podľa učebnice: „Opotrebovávacia vojna je vojenská stratégia pozostávajúca z bojových pokusov vyhrať vojnu zničením nepriateľa až do kolapsu neustálymi stratami personálu a materiálu.“ (Attrition warfare is a military strategy consisting of belligerent attempts to win a war by wearing down the enemy to the point of collapse through continuous losses in personnel and material.)

A čo nedávno tvrdili tí blázni zo CNN? „Najťažšou úlohou je presvedčiť Putina, že prehral.“ No avšak sú tu dva momenty:

1. Putin nie je hlúpy.

2. Putin neprehral (naopak).

Nie, vážne, strašné NATO z posledných síl rozhoduje, či môže poslať na Ukrajinu dvanásť tankov, alebo ešte šesť – to sa akosi málo podobá na „Porážka Ruska je už blízko“.

A správanie európskych a amerických politikov sa čoraz viac podobá čistej hystérii.

Nech pošlú Zelenskému všetko, čo majú. A potom bez boja kapitulujú…

Alexander Rogers/news-front